“Flying Home” je názov piesne, ktorá vraj často zaznieva pri návrate našich vojakov domov zo zahraničných vojenských misií. Myslím, že “Flying Home” by si mali čím skôr zaspievať všetci slovenskí ženisti, slúžiaci v Iraku. Prečo?

 

Útok medzinárodnej koalície na Iraku nespĺňal kritériá spravodlivej vojny. Na tomto mieste nie je možné dopodrobna rozvinúť argumenty v prospech tohto tvrdenia. V mojom prípade to hádam nie je až tak potrebné. Môj postoj k tejto otázke je dlhodobo známy a verejne som ho prezentoval na viacerých miestach (prezentácia na TU z apríla 2003; resp. reakcia na článok M. Novaka na túto tému /Domino fórum, ročník 2004, č. 31/). Preto zhrniem len závery: 1. Útok na Irak nebol reakciou na nespravodlivosť zo strany tohto štátu ? Irak nikoho nenapadol. Cieľom útoku teda nebolo znovu nastolenie spravodlivého mieru. 2. V čase invázie neexistovali jednoznačné dôkazy o tom, že Irak sa chystá zaútočiť na USA, alebo ktorýkoľvek iný štát. Mnohí z vtedajších obhajcov vojny dnes priznávajú, že Hussajn nielenže nič také nemal v úmysle, ale že v čase invázie nevlastnil ani prostriedky, ktoré by ich oprávňovali podozrievať ho z toho. Na tento prípad preto nie je možné uplatniť ani koncepciu preventívneho útoku. Je teda nesporné, že na začatie vojny v Iraku neexistoval spravodlivý dôvod. Vojnu je možné označiť za spravodlivú vtedy a len vtedy ak spĺňa všetkých sedem Tomášových kritérií. Preto sa nazdávam, že aj bez ďalšieho dokazovania môžeme konštatovať, že vojna v Iraku nie je spravodlivá. 

 

Bolo napadnutie Iraku vhodné z taktického hľadiska? Začnime konštatovaním, že to, čo sa dnes s obľubou nazýva ako radikálny islamizmus je jedno z najagresívnejších totalitných hnutí, aké kedy ľudstvo poznalo. Má v úmysle násilím ovládnuť svet a podriadiť ho islamskému právu Šaría. ?Územie boja? je teda rozsiahle ? zahŕňa všetko neislamské ? slobodný svet, ale aj iné, síce neslobodné, avšak ?zatiaľ stále? neislamské režimy. Hussajnov autoritársko ? sekulárny režim bol rovnakým nepriateľom, ako ?Bushovo? demokraticko-sekulárne zriadenie. Nielen prezident Spojených štátov, ale aj Iracký diktátor si túto hrozbu uvedomovali a preto jej boli nútení rovnako čeliť. Ako napomohlo zvrhnutie Hussajnovho režimu proklamovanému boju proti terorizmu? Riziko útoku islamských teroristov kdekoľvek na svete je dnes oveľa vyššie ako pred vojnou. Bombardovanie Bagdadu, nevyhnutné obete na strane civilistov, tragické omyly, odsúdeniahodné zvrhlosti vo väzení Abu Graib – to všetko jednoduchého moslima akoby utvrdzovalo v presvedčení, že Bin Ladinov výklad sveta je správny a jeho boj proti ?veľkému Satanovi? je oprávnený. Moslimská komunita sa radikalizuje nielen v Ázii, ale aj v Európe. Zvyšuje sa počet dobrovoľníkov, ochotných páchať v mene islamu tie najhoršie zverstvá. Sympatie Al ? Kájdy sa výrazne zvýšili aj v samotnom Iraku. Bojuje predsa proti okupantom (žiadni osloboditelia, ale okupanti ? tak nás tam nazývajú). Čo na to Západ? Jednota, ktorú spontánne nadobudol po teroristických útokoch na WTC sa počas Irackej operácie rozplynula. Z taktického hľadiska mala teda vojna v Iraku tri dôsledky: odstránila jeden z mála teroristom nepriateľských režimov na Blízkom východe, zjednotila moslimov proti Západu a rozdelila Západ.

 

Dobre, bola to chyba, možno veľká chyba, čo s tým, ale ďalej? Hussajn je preč, tisíce vojakov a teroristov sú tam. Je zodpovedné poniesť dôsledky za svoje chyby. Iračanov trápi terorizmus, chudoba a tlejúca občianska vojna. Ako im pomôcť dostať sa z toho? Myslím, že obyvatelia tohto štátu dnes, viac ako kedykoľvek predtým, potrebujú tolerantnú a slobodu vyznávajúcu (čiže neislamskú) vládu. Takáto vláda ale z demokratických volieb nevzíde (viac sa tejto téme venujem v článku Iracká demokracia, www.prave-spektrum.sk). Skúsenosti ukazujú, že jediná možná cesta k úspešnému modelu slobodnej spoločnosti vedie cez dlhodobý proces postupného budovania tradícií ústavnej vlády. Toto je adekvátna cesta naprávania chýb. Ňou sa mali vydať architekti mierového Iraku. Je dlhá a náročná. Trvala by zrejme  desaťročia, ale funguje to. História nám dáva nádej, že po trpezlivom zrealizovaní politických, spoločenských a hospodárskych reforiem, môže raz sloboda zapustiť korene aj v Iraku. Voči účasti našich vojakov na takto poňatej misii nemám ? s ohľadom na zodpovednosť za spojenecký ?prúser? ? žiadne výhrady.

 

?Globálna demokratická revolúcia?, o ktorej s takou obľubou hovorí G. W. Bush a ktorej jedna z epizód sa vraj odohráva v Iraku, je však oveľa ambicióznejší projekt. ?Ťahúni? súčasnej americkej administratívy nepochybujú o tom, že demokracia západného typu sa raz zákonite presadí na celej zemi, následkom čoho konečne zavládne naozajstný celosvetový mier. Vízie tohto typu znejú vždy lákavo. Ich autori bývajú presvedčení, že práve im sa podarilo odhaliť skutočný zmysel ľudských dejín. Zažili sme to už veľa krát ? Rousseau, Comte, Hegel, Marx … Len “odhalený” zmysel dejín sa mení v závislosti od konkrétneho typu utópie. Aké je tajomstvo úspechu týchto vízií? Vychádzajú z kresťanskej nádeje v spásu. Odpoveď, ktorú ponúkajú je však falošná. A to je zrejme dôvod, prečo pokusy o ich realizáciu zväčša končia v potokoch krvi.

 

Na to, aby sa stal ideál celosvetovej demokracie reálnym, je treba urobiť ešte veľa práce. A tak bola pre oslobodený Irak vybratá druhá alternatíva. Nazývam ju uponáhľaná demokracia. Štáty, ktoré sa ňou v minulosti nechali zlákať, schytali volebnú transfúziu ešte pred tým, ako sa vôbec niekto oboznámil s ich krvnou skupinou. Aké sú jej dôsledky? Jakobínsky teror vo Francúzsku, nacistická a komunistické ríše v Európe, tyranie a genocída v mnohých štátoch Afriky, množstvo diktatúr po celom svete – špeciálne v arabskom. Je smutné konštatovať, že aj Irak (pod dohľadom USA) postihne skôr, či neskôr podobný scenár: krutovláda, ktorá vzíde z demokratických volieb.

 

Záver: Vojna v Iraku nebola spravodlivá. Z taktického hľadiska bola pohromou. Čo ďalej? “Ak bolo omylom skočiť do hlbokej vody, iste nie je nápravou omylu po skoku prestať plávať”, vyjadril sa jeden z mála reálne uvažujúcich politikov na Slovensku. Prestať plávať by naozaj nebolo správne. Logické však je doplávať k brehu a potom z vody vyjsť. Ten, s ktorým sme tam skočili, sa s pološialeným výrazom v tvári rúti smerom k útesom smrti. Zastaviť ho nevieme ani argumentmi a ani silou. Tak sa jednoducho vráťme na breh. “Flying Home” …

 

Branislav Jáger

Podobné články:

• Demontáž právneho štátu, Manfred Spieker, Kultúrna vojna
• Úvaha o modernom umení, Branislav Jáger, Kultúrna vojnaÚvodníky
• Spravodlivá vojna á la Izrael, Branislav Jáger, Zahraničná politikaÚvodníky

 Tlačiť článok