… Po Putinovom mníchovskom prejave zdá sa začala nová éra vzťahov Rusko – Západ, či do konca Rusko – svetové spoločenstvo. Istú mieru zásluhy na tom majú aj nástup Angely Merkelovej do funkcie spolkovej kancelárky a aktuálna výmena stráží v Elyzejskom paláci. Ako ku vznikajúcej novej realite pristupovať ? …
“Musíme sa pokúsiť presvedčiť Rusov, že ich ochota predávať vojenské technológie ?darebáckym? štátom sa môže celkom dobre obrátiť proti nim samotným ? ako z dôvodov geografických, tak i vzhľadom k problematickým vzťahom Ruska s väčšinou moslimského sveta.”
Margaret Thatcher
Po Putinovom mníchovskom prejave sa zdá sa začala nová politika vo vzťahu Rusko – Západ, ktorá môže byť okrem iného ovplyvnená i nástupom Angely Merkelovej do funkcie spolkovej kancelárky a s aktuálnou výmenou stráží v Elyzejskom paláci. To dokonca môže predznamenať zmenu paradigmy v zmysle zmeny kvality vzťahov na osi Rusko ? Západ, či do konca Rusko – svetové spoločenstvo.
Základná otázka teda znie: Ako ku vznikajúcej novej realite pristupovať? Keď chceme nájsť odpoveď na takto položenú otázku, musíme sa predsa len prestať kĺzať po povrchu a zaoberať sa problémom hlbšie. Ide totiž o to, že chiracovsko ? schröderovská paradigma vytvorila veľmi špecifickú situáciu, ktorá má korene ešte v Clintonovej ére a je postavená na akomsi viac či menej latentnom antiamerikanizme ako zdroji legitimity. A to z toho dôvodu, že prístup k Rusku bol a ešte stále je ovplyvnený ľavicovo liberálnou interpretáciou pádu komunizmu v zmysle akéhosi automatizmu ?celosvetového pokroku? a z toho vyplývajúcej dezinterpretácie víťazstva a koniec koncov i hodnotového primátu Západu v studenej vojne v prospech akejsi hodnotovej rovnocennosti medzi sovietskym blokom a Západom počas studenej vojny. Takáto optika avšak so sebou prináša nemalé problémy, a to predovšetkým v súvislosti s transformačnými ambíciami postkomunistických krajín v strednej a východnej Európe. Ale v neposlednom rade i v boji proti asymetrickej teroristickej hrozbe, predovšetkým z dôvodu statusu Ruska ako stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN, ktorá ako je všeobecne známe, bola kreovaná ako reakcia na výsledok druhej svetovej vojny a ako taká nezodpovedá reálnemu rozdeleniu síl vo svete po páde železnej opony.
Nehovoriac o tom, že výslednicou tohto ešte stále pretrvávajúceho prístupu je rozšírenie skupiny najvyspelejších krajín o Rusko (tým sa z G7 stáva G8, pozn. aut.). Aj keď je každému jasné, že o hospodárskej vyspelosti sa v súvislosti s Ruskom ešte dlho bude dať len ťažko hovoriť. To všetko a predovšetkým energetická závislosť prevažnej časti európskych krajín implikuje vo vzťahu k Rusku vážne problémy.
Obzvlášť veľkú pozornosť si podľa môjho názoru v tomto kontexte zasluhuje práve vrcholiaca Putinova doktrína a jej najsignifikantnejšie prejavy, ktoré spočívajú nielen v rituálnych tancoch okolo predpokladaného vybudovania radarovej základne v Česku či protiraketového systému v Poľsku, aj keď sú nepochybne jej zhmotnením, ale hlavne pretrvávanie chápania višegrádskeho priestoru ako tzv. blízkeho zahraničia. Ide teda o prekonanie Jeľcinovej éry, ktorá predsa len bola viac charakterizovaná snahou o chápanie užšej spolupráce so Západom ako súčasťou ruskej zahranično – politickej a bezpečnostnej stratégie, a to predovšetkým počas trvania tzv. Kozyrevovej doktríny.
Čiže dá sa povedať, že Putinova snaha o zmenu paradigmy sa ukazuje ako relatívne úspešná a jej podcenenie spojené s integračným triumfalizmom Dzurindovej éry vytvorilo živnú pôdu pre proruskú renesanciu v slovenskej zahraničnej politike, ktorá je v protiklade s už naznačeným protiruským vzopnutím v európskej politike.
Prečo je to tak? Ako sa s týmto problémom vyrovnať? Je to naozaj charakteristická črta slovenskej politickej tradície? To všetko sú nepochybne otázky, ktoré by sme si mali klásť, resp. pokúsiť sa na ne odpovedať. Keď chceme načrtnúť riešenia problémov, ktoré nepochybne pred slovenskou zahraničnou politikou (a nielen pred ňou, pozn. aut.) stoja.
Pokiaľ sa pozrieme na súčasnú zahraničnopolitickú orientáciu Slovenska a predovšetkým jeho vládnucej garnitúry, je zrejmé, že naznačený odklon k nadštandardnému kopírovaniu ruských záujmov je naozaj reálny a nie je to len virtuálna realita vyfabulovaná protivládnou (opozičnou) rétorikou. Práve naopak, dá sa povedať, že v súvislosti s ruským segmentom zahraničnej politiky je aj opozičná časť politickej scény ako tak kompatibilná s vládnou koalíciou. Z toho potom vyvstáva otázka ako je to možné, že parlamentná opozícia, ktorá bola v postmečiarovskom období chápaná ako garant prozápadnej orientácie (koniec koncov si od toho odvodzuje i svoju legitimitu, pozn. aut.) je teraz kompatibilná s proputinovskou zahraničnopolitickou orientáciou súčasnej vládnucej garnitúry, a to v čase nastupujúceho protitlaku západu vo vzťahu k neoimperiálnej kremeľskej ofenzíve. Podľa môjho názoru sa to dá vysvetliť, aj keď si to mnohí nechceme priznať, slovenskou politickou tradíciou v zmysle silného slavjanofilského prúdu v slovenskom a to nielen zahraničnopolitickom myslení. Jeho vznik sa dá identifikovať už u Kollára a samozrejme sa cez Štúra či Vajanského prejavuje vo svojej prapôvodnej romantickej podobe a má určité miesto v slovenských dušiach a srdciach až do dnešných dní. To by nemusel byť ešte kardinálny problém, pokiaľ by neprišlo k tomu čo som za vážny problém náchylný považovať. Ten podľa môjho názoru vzniká až etablovaním sa komunistickej vetvy slavjanofilstva, ktorej nástup by som spájal predovšetkým s davistami. Jej dominancia je bohužiaľ evidentná do dnešných dní a to i napriek ukotveniu sa Slovenska v euroatlantických štruktúrach.
A práve vysoká miera korelácie tejto tradície so zahraničnopolitickou orientáciou súčasnej vlády v kontexte Putinovej doktríny a jej súčasnej fázy vo vzťahu k ruskej politickej tradícii, ktorá je zo svojej podstaty imperiálna a neustálym pocitom ohrozenia determinovaná zároveň, je pre mňa varovným signálom.
Práve latentným panslavizmom sa podľa môjho názoru potom dá vysvetliť i vzťah parlamentnej politickej scény ku Clintonovmu danajskému daru obom Bushovým administratívam t. j. .ku kosovskej otázke. Za kľúčový v kontexte hľadania alternatívy ku stávajúcemu modelu Ficovej ruskej zahraničný politiky ale považujem transformačný kontext, bez ktorého sa podľa mňa nedá nájsť realistické východisko. Potreba vymedzenia sa vo vzťahu k Rusku sa nám tak dostáva do viacerých rovín, z ktorých sa pokúsim vygenerovať čo najkomplexnejšiu alternatívu vhodnú nielen pre stabilitu globálneho bezpečnostného prostredia, ale predovšetkým pre Slovensko.
Domnievam sa, že z už vyššie uvedeného vyplýva povinnosť pokúsiť sa o etablovanie sa predsa len prozápadného modelu zahranično politickej orientácie. To nemusí nevyhnutne vyústiť do konfliktu s panslavistickou politickou tradíciou, pokiaľ sa ju podarí oddeliť od jej komunistickej vetvy, čo je nevyhnutný predpoklad zvládnutia transformačného procesu. Koniec koncov to vytvára predpoklad pre formulovanie odpovede na v úvode nastolenú otázku, aké vlastne by malo Rusko byť, a to nie len vo vzťahu ku krajinám, ktoré dlhodobo považuje za svoju sféru vplyvu, ale aj vo vzťahu k západu a koniec koncov globálnemu bezpečnostnému prostrediu. Myslím, že za seba môžem povedať nasledovné: Privítal by som snahu Ruska o oživenie niečoho na spôsob Kozyrevovej doktríny v zmysle vzťahu jeho orientácie ku užšej kooperácii so Západom na úkor eurazianizmu, a to v záujme prevencie globálnych bezpečnostných hrozieb, ktoré so sebou prináša asymetrický model teroristických sietí, ale i úspešného ukončenia postkomunistickej transformácie v Slovenskej republike
Igor Skúpy
Podobné články:
- Kosovská vláda válečných zločinců, Pavel Sibrina, PolemikaZahraničná politika
Tlačiť článok
(Zatiaľ nehodnotený článok)
Loading ...