Z pohľadu Tocquevilla je náboženstvo nutnou podmienkou slobody. Z pohľadu moderného liberalizmu je však jej nepriateľom a preto moderný liberalizmus vedie proti náboženstvu vyhladzovaciu vojnu, ktorá pokračuje ešte aj dnes a to s narastajúcou intenzitou.

29. júla 2005 uplynulo 200 rokov od narodenia známeho francúzskeho mysliteľa

Alexis de Tocqueville je mnohými uctievaný, často citovaný, ale málo čítaný. A ešte menej chápaný. Keby ho ľudia viac čítali a chápali, nesúhlasili by s mnohým z toho, čo napísal. Lebo Tocqueville podrobil kritike takmer všetko, čo moderná spoločnosť považuje za samozrejmé. Bol prorokom, bol géniom. Nedoceneným géniom demokratického veku.

Hovorí sa o ňom, že bol najlepším priateľom, akého kedy demokracia mala – ale zároveň (či možno práve preto) jej najotvorenejším a najsúdnejším kritikom. To druhé hodnotenie je správne, o tom prvom pochybujem: nebol ani tak priateľom demokracie, ako skôr považoval za isté, že demokratický vek nastane, nech už sa nám to páči alebo nie.

Politicky bol klasickým liberálom, ktorého hlavným záujmom bola sloboda, ale s dnešným liberalizmom by nemal nič spoločného; všetko to, čo považoval za správne, dnešní liberáli nenávidia. Jeho presvedčenie z neho dnes robí konzervatívca, preto je niekedy označovaný za liberálno – konzervatívneho mysliteľa. To je však nepresné. Zakrýva totiž podstatu jeho sporu s moderným liberalizmom, ktorý sa týka vnútorného rozporu v histórii liberalizmu. Tocqueville bol jednoznačne klasickým liberálom, pretože jeho hlavnou starosťou v politike bolo, ako dosiahnuť a uchovať politickú a osobnú slobodu – slobodu od tyranie, od štátnej moci, od despotizmu. Oprávnene povedal: “Verím, že slobodu by som mal milovať v každej dobe; ale v dobe, v ktorej žijeme, som ochotný ju zbožňovať… Sloboda je mojou najväčšou vášňou…”

Lenže jedna vec je milovať slobodu a priať si ju; a vecou inou je byť si vedomý toho, aké sú spoločenské podmienky slobody. Aké okolnosti sú jej nápomocné a aké sú pre ňu naopak zhubné. A samozrejme, dôležité je vedieť, ako tie prvé navodiť a udržať ako i to, ako sa tým druhým vyhnúť. Na tieto otázky dával Tocqueville odpovede úplne opačné, než následný vývoj liberalizmu; dával na ne odpovede konzervatívne. Inými slovami, podľa jeho mienky len tie odpovede, ktoré dnes označujeme za konzervatívne, môžu viesť k dosiahnutiu a zaisteniu slobody spoločnosti. Avšak tie, ktoré odporúča moderný liberalizmus, spoločnosť od slobody vzďaľujú.

Prvým prípadom je vzťah slobody a rovnosti. Sloboda je zlučiteľná len s jedným typom rovnosti: s rovnosťou pred zákonom. Pokusy o dosahovanie akejkoľvek ďalšej rovnosti nutne vedú k zmenšovaniu či strate slobody. Alexis de Tocqueville si správne všimol, že pokiaľ v človeku preváži vášeň pre rovnosť, nad vášňou pre slobodu, sloboda v danej spoločnosti skončí. Navyše, čím väčšia je rovnosť, tým menej ľudia tolerujú akékoľvek nerovnosti, ktoré v spoločnosti ostali – i tie najmenšie. Čím je teda viac rovnosti, tým tvrdšie sú útoky proti slobode. Tocqueville bol samozrejme presvedčený, že sloboda s nerovnosťou by mala byť mnohonásobne preferovaná pred akýmkoľvek otroctvom v rovnosti. Lenže moderný svet sa vydal presne opačným smerom.

Pozrime sa na dva príklady: kedysi kdesi bola krajina, ktorá sa volala Rodézia. Ľudia v nej boli slobodní, v žiadnom prípade však rovní: podiel na moci mala len (biela) menšina. Táto nerovnosť bola svetu tŕňom v oku, a tak bola Rodézia prinútená vydať sa na cestu rovnosti a stala sa z nej krajina menom Zimbabwe. Predstavou v pozadí tohto prechodu bolo, že v Zimbabwe bude sloboda i rovnosť. Ale ako vieme, nedopadlo to tak. Stalo sa, že rovnosť síce bola najprv dosiahnutá, ale nakoniec sa z krajiny vytratila sloboda. A teraz v krajine úplne vládne nesloboda. Tak vášeň pre rovnosť viedla v praxi k uduseniu slobody. A teraz si položme otázku: stálo to zato? Nebolo lepšie ponechať radšej slobodu za cenu nerovnosti? Odpoveď, ktorú by dal Tocqueville, je jasná.

Alebo iný príklad: vášeň pre rovnosť vedie k tomu, že prestáva byť tolerovaná akékoľvek nerovnosť, či prejavy nerovnosti: nerovnosť medzi pohlavím, nerovnosť medzi ľuďmi s tzv. rozdielnou sexuálnou orientáciou. A za účelom vykorenenia týchto nerovností sa siaha na mnohé naše tradičné slobody: konkrétne slobodu združovania, slobodu zmluvy (t.j. slobodu nezdružovať sa s niekým, neuzavrieť s ním zmluvu z dôvodu jeho sexuálnej orientácie), a čím ďalej tým viac na slobodu slova a prejavu. Prejav, ktorý bol ešte pre pár rokmi považovaný za slobodné vyjadrenie morálneho presvedčenia a mravného rozhorčenia nad nemorálnosťou, začína byť dnes považovaný za prejav nenávisti a ako taký ho mnohí požadujú zakázať a trestať. Eliminácia nerovnosti za cenu reštrikcie slobody. Druhým prípadom rozchodu Tocquevilla s moderným liberalizmom je samozrejme welfare state, teda opatrovateľský štát. Tocqueville ho odmietal, moderný liberalizmus ho akceptoval, ba dokonca privítal. Známe sú pasáže z Tocquevilla, kde popisuje tento nový, mäkký despotizmus, neosobný ohromný štát, ktorý sa týči na ľuďmi ako nad stádom dobytka. Problém, ktorý Tocqueville v opatrovateľskom štáte videl, nebol primárne fiškálny, ale morálny: nebola to len vysoká miera zdanenia, ktorá sama osebe je umenšovaním slobody ľudí. Išlo o fakt, že opatrovateľský štát korumpuje ľudí v tom zmysle, že u nich podkopáva cnosti a schopnosti nevyhnutné pre život v slobode. Berie ľuďom dospelosť a robí z nich deti, drogovo závislé na svojej opatrovateľke, ktorou je štát.

Cnosti! Tu je jadro problému: Tocqueville považoval cnosti za nevyhnutné pre udržanie slobody v demokratickej spoločnosti. Moderný liberalizmus však považuje cnosti za irelevantné, ba dokonca podozrivé. A veci ešte viac zhoršuje aj to, že v rámci celej spoločnosti sú cnosti nepredstaviteľné bez náboženstva. Tocqueville preto považoval náboženstvo, konkrétne kresťanstvo, za jednu z dvoch úplne zásadných podmienok, aby sa demokracia nezvrhla na tyraniu (tou druhou je decentralizácia). Pokiaľ je v krajine tyrania či diktatúra, ľudia nemusia byť cnostní – môžu byť akýkoľvek a vládca ich už k poslušnosti donúti – silou. Pokiaľ však máme demokraciu, v ktorej sú ľudia vládcovia a zároveň ovládaní, aby sa nestali kolektívnym tyranom je nevyhnutné, aby boli cnostní. V demokracii uchránia slobodu ľudí pred ľuďmi samými len ich cnosti, nič iné. Taká bola mimochodom aj mienka otcov zakladateľov americkej republiky. Jej ústavu a slobodné inštitúcie považovali za vhodné len pre ľudí nábožensky založených.

Takže z ich pohľadu – a z pohľadu Tocquevilla – je náboženstvo nutnou podmienkou slobody. Z pohľadu moderného liberalizmu je však jej nepriateľom a preto moderný liberalizmus vedie proti náboženstvu vyhladzovaciu vojnu, ktorá pokračuje ešte aj dnes, a to s narastajúcou intenzitou. Dva tak rozdielne názory na vzťah náboženstva a slobody, aké panujú medzi Tocquevillom a moderným liberalizmom len tak ľahko nenájdeme. Skutočne, moderný spoločenský poriadok, aký existuje napríklad v Európe, považujem za postavený na krehkých základoch. A ak má byť Tocqueville prorokom, budúcnosť tohto poriadku nie je v žiadnom prípade svetlá.

Roman Joch, autor je riaditeľom Občanského institutu

zdroj:www.obcinst.cz

Podobné články:

• Alexis de Tocqueville – velikán usporiadanej slobody, Igor Skúpy, Galéria slávnych
• Narnia – rozprávkový mýtus v kine a knihe, Peter Frišo, Recenzia
• Karol I. – náš blahoslavený panovník, Peter Frišo, Galéria slávnych
• Don Quichotte – Krédo, Branislav Jáger, Domáca politikaÚvodníky
• Evelyn Waugh – spisovateľ 20. storočia, Peter Frišo, Galéria slávnych

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...