… Edmund Burke mal mnohé inšpiratívne a určite konzervatívne postrehy. Problém, ktorý sa otvára pred jeho konzervativizmom je: ak sa Burke mýlil v obsahu a ak skrze mylnú whigovskú interpretáciu posväcoval neprijateľnú revolúciu ? čo je náš názor ? môžeme o ňom ešte ďalej hovoriť ako o otcovi konzervativizmu ? …

Jaroslav, MILLER: Odložený zrod Leviatana ? Krize raně stuartovské monarchie (1603-1641)., Argo: Praha, 2006., 228s.

?Terajšie nespravodlivé zákony prehlasujú zmierenie s katolíckou Cirkvou za vlastizradu, pán Rigby však nepostrehol túto pascu. Bolo mu povedané, že je vždy hriechom zaprieť katolícku vieru? Tento bohabojný a otvorený muž teda statočne a veľkomyseľne vyznal, že bol zmierený s Cirkvou. Bol na mieste spútaný, vrhnutý do väzenia a keď ho neskôr predviedli pred súd opakoval svoje nádherné vyznanie viery a povedal, že to považuje za najväčšie vyznamenanie, že je katolík. Vypočul si rozsudok smrti s veľkou radosťou a keď ho čítali, okovy, ktoré mal sa uvoľnili a spadli mu z nôh.?

/John GERARD, SI: V nebezpečí častokrát ? príbehy jezuitu v alžbetínskom Anglicku/

Anglická revolúcia a konzervativizmus

?K revolúcii došlo, aby sa uchovali naše starobylé a nespochybniteľné práva a slobody a ona starobylá ústava vlády [podtrhol P.F.], ktorá je zárukou našej slobody. ? Za Revolúcie sme si priali a prajeme si dodnes odvodzovať všetko, čo máme z odkazu našich predkov. Bedlivo sme sa vystríhali toho, aby sme na zdedený kmeň vštepovali odnož cudzej prirodzenosti pôvodného stromu. Všetky reformy, ktoré sme až doteraz uskutočnili, sa konali s odvolaním na staré časy a dúfam ? ba čo viac, som presvedčený ?, že i pri všetkých ostatných budúcich reformách sa pozorne pridržíme tejto tradície, autority a vzoru?. Tieto slová napísal Edmund Burke ? označovaný za otca konzervativizmu ? vo svojom slávnom diele Úvahy o revolucii ve Francii. Sú odrazom paradigmatického whigovského pohľadu na revolučné zmeny v Anglicku 17. storočia, ktoré vyvrcholili tzv. Slávnou revolúciou (Glorious Revolution). Aj v súvislosti s knihou historika Jaroslava Millera o rannej monarchii Stuartovcov si môžeme položiť nové otázky. Nielen o tom, či to tak skutočne bolo, ale aj o tom, či Burkeove dielo, ktorému inak rozhodne nechýba ?politická prudencia? a na ktoré nadviazal Russell Kirk, bolo v skutku konzervatívne. Ako totiž Miller ďalej v knihe píše: ?Hodnotou, o ktorú sa bojovalo v stredoveku a rannom novoveku je minulosť??.

Problém viery

Hlavným problémom ranne stuartovskej monarchie bolo náboženstvo. O to viac, že vo veľkej časti Európy reformáciu úspešne zastavila a potláčala protireformácia. Náboženstvo malo veľký význam aj v kontexte 30-ročnej vojny. Anglickí protestanti zvlášť ťažko niesli, že Jakub I. ? ktorý si spočítal, že nemôže ísť do vojny ? nešiel v stopách boja Alžbety I. proti Armade. Dokonca neposkytol pomoc rodinne spriaznenému Fridrichovi Falckému, čo anglických protestantov obzvlášť pobúrilo.

Podobne ako vo Francúzku ? ako o tom píše napríklad Tocquville v diele Starý režim a revoluce ? pred revolúciou, aj v Anglicku prišlo k významnému rozmachu písania o politických udalostiach, pričom ?informácie? boli prispôsobované verejnému dopytu. Aj v tomto prípade o všetkom informovali radikálne protestantské tlačoviny.

V závere vlády Jakuba I., tak bola situácia s krehkým náboženským konsenzom ohrozená. Krajina sa zmietala v obavách a nenávisti proti ?pápežencom?. Jakub I., podobne ako Alžbeta I., situáciu neriešili. Pokúsil sa o to až Karol I. Ten sa postavil predstavám protestantov, ktorí si priali prehĺbiť reformáciu do podoby radikalizmu v kalvínskej Ženeve.

Protestanti boli polarizovaní, čoho výrazom je aj dielo Richarda Hookera. Eric Voegelin vo svojej Novej politickej vede situáciu popísal takto: ?Revolučný výbuch gnostických hnutí ovplyvnil existenciálnu reprezentáciu v celej západnej spoločnosti.? Hooker zostavil typovú štúdiu puritána, s ktorým nebola možná ďalšia diskusia a Voegelin dodáva: ?Hooker preto musel začať uvažovať o inej možnosti, totiž, že by debate, ktorá sa nedala ukončiť dohodou na základe presvedčenia, bol urobený koniec za prispenia vládnej autority. Jeho puritánski protivníci neboli partnermi v teoretickej debate, boli to gnostickí revolucionári vedúci zápas o existenciálnu reprezentáciu, ktorá by mohla vyústiť v rozbitie anglického spoločenského poriadku, v prísnu kontrolu univerzít puritánmi…?

Hooker predstavuje určitý typ protireformácie v anglikánskej cirkvi, Miller charakterizuje jeho teóriu: ?Akokoľvek sa Rímska Cirkev odchýlila od svojich raných princípov, zostáva jedinou pravou Cirkvou a anglická reformácia predstavuje obrodný proces vo vnútri tejto inštitúcie. Z tohto postulátu vyplývali podľa Hookera dva logické závery: 1. Katolícka Cirkev získala punc legitimity ako predchodkyňa anglickej reformovanej cirkvi. 2. Táto duchovná a ideologická jednota má byť vyjadrená zachovaním základných atribútov katolicizmu a Katolíckej Cirkvi. To sa týkalo predovšetkým foriem bohoslužby a cirkevnej organizácie, ktorej základným článkom mali byť aj naďalej arcibiskupstvá.?

Odhliadnuc od Hookerových názorov na Cirkev, jeho riešenie bolo pomerne prijateľné na zastavenie puritánskeho radikalizmu. Karol I. na riešenie prostredníctvom etablovanej cirkvi rezignoval. Kým v radikálnych puritánoch správne identifikoval nebezpečenstvo, ku katolíkom bol tolerantný, boli aj na jeho dvore. Pre svoj cieľ štátnej cirkvi si ? treba priznať že neprezieravo ? zvolil arminiánsku predstavu cirkevného usporiadania (arminianizmus je nazvaný podľa Nizozemského biskupa Arminia, ktorého záujmom bolo odstraňovať v Cirkvi iba to, čo považoval za negatívne prejavy, nie však katolícke zásady!). Predstaviteľom tejto koncepcie bol William Laud, ktorý vďaka kráľovi urobil v anglikánskej cirkvi prevratnú kariéru. Laudiánsku reformu však neboli schopní skutočne presadiť. Puritánskej propagande sa v atmosfére chiliazmu podarilo urobiť z protestantského biskupa Lauda pápeženca, ktorý už dostal od Ríma kardinálsky klobúk. S presadzovaním Lauda a jeho reformy bol náboženský kompromis v troskách. Zatiaľ protestantskí učenci v kontinentálnej Európe i na ostrovoch prinášali pomerne revolučné a katolicizmu cudzie náuky o tom, že ak je ?pravé? náboženstvo prenasledované, veriaci môžu svojvoľne povstať proti svetskej moci so zbraňou ruke.

Netreba sa potom čudovať, že anglických protestantov, obávajúcich sa  ?pápeženeckých spiknutí?, oslovovali viac škótski presbyteriáni. O to viac, že centralizačné snahy v cirkvi v duchu arminiánskej reformy i politická centralizácia boli v Škótsku prijímané s veľkou nevôľou. Mnohí anglickí protestanti dokonca kolaborovali so škótskou stranou. ?Ako ukázal následný vývoj, obrana zemskej cirkvi a zemskej autonómie boli hodnotami, ktoré dokázali nielen zjednotiť verejnú mienku v Škótsku, ale do budúcnosti tiež spochybniť celý projekt monarchistickej politickej a cirkevnej reformy.?

Karol I. však chcel reformu presadiť napriek odporu: ?Karol vnímal odmietnutie arminiánskej podoby cirkvi a odstránenie biskupov nielen ako obhajobu svojbytnej škótskej cirkvi, ale v prvom rade ako útok na existujúcu formu vlády zo strany radikálneho a agresívneho kalvinizmu. Obavy, že konanie Škótov je motivované snahou o nahradenie monarchického princípu zriadením kalvínskej republiky ženevského typu, nakoniec priviedli Karola k rozhodnutiu zasiahnuť v Škótsku vojensky. Úspešná vojna však vyžadovala peniaze, bojaschopnú armádu a lojalitu politických elít v Anglicku. Absencia všetkých troch zložiek odhalila medze možností osobnej vlády. Porážka a následná okupácia severného Anglicka škótskou armádou otriasli autoritou Koruny a panovníka, neschopného zvládnuť situáciu, ukončiť obdobie osobnej vlády a po dlhej dobe zvolať parlament.?

Snaha panovníka presadiť dôležité reformy nakoniec viedla k jeho konfrontácii s parlamentom a k udalostiam revolúcie. Nasledovala vláda katolíckeho kráľa Jakuba II. Stuarta, ktorý bol zosadený Burkeom vyzdvihovanou Glorious revolution. Jeho pozitívne hodnotenie tejto udalosti vychádzalo z whigovského konceptu dejín, ktorého mýtus spočíval, ako uvádza Miller ?na viere, že anglické dejiny sú dejinami postupného a nezadržateľného vývoja smerom k pokroku a liberálnej spoločnosti?. Tento mýtus pokladám za mylný. Ako ďalej uvádza Miller: ?V politickom súboji o obraz anglickej revolúcie však mala od počiatku prevahu historická koncepcia whigov?.

Edmund Burke mal mnohé inšpiratívne a určite konzervatívne postrehy. Problém, ktorý sa otvára pred jeho konzervativizmom je: ak sa Burke mýlil v obsahu a ak skrze mylnú whigovskú interpretáciu posväcoval neprijateľnú revolúciu ? čo je náš názor ? môžeme o ňom ešte ďalej hovoriť ako o otcovi konzervativizmu?

Peter Frišo

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...