V prvej polovici dvadsiateho storočia nastal paradoxne v protestantskom Anglicku rozkvet katolicizmu v intelektuálnych, umeleckých a teologických kruhoch. Mnohé naznačilo už oxfordské hnutie z druhej polovice 19. storočia, z ktorého vzišiel napríklad ctihodný kardinál Newman. V prvej polovici 20. storočia ako keby sa tu roztrhlo vrece s veľkými katolíckymi spisovateľmi: J. R. R. Tolkien, vdp. Robert Hugh Benson, Hilaire Belloc, G. K. Chesterton, Richard Dawson, vdp. Ronald Knox, vdp. Martin dArcy, Grahame Greene, Oscar Wilde, a ďalší.  Čo spôsobilo tento rozkvet, keď svet kráčal presne opačným smerom ?

Pevné trvanie na katolíckych princípoch, zásadách a dogmách, filozofická sila tomizmu a hlboké povýšenie človeka skrze smrť Kristovu, vernosť Petrovmu stolcu a jeho učiteľskému úradu, ktorý ešte presne zadefinoval I. vatikánsky koncil, pevné učenie a svätosť vtedajších pápežov počnúc Gregorom XVI. a nebeská liturgia posilnená liturgickým hnutím okolo doma Prospera Guerangera dávali pevnú bázu pre veľkú kultúrnu obnovu. Dnes, keď je Anglicko len krajinou v rozklade, smetiskom zmietaným moderným liberalizmom a keď najtalentovanejšími autormi sú ľavičiari a trockisti so zvrhlými názormi, môžeme len spomínať na tieto veľké osobnosti. Patril medzi ne aj jeden z najväčších literátov 20. storočia – Evelyn Waugh.

Typický gentleman.

Evelyn Waugh sa narodil 28. októbra 1903 v Londýne ako druhý syn vydavateľa Artura Waugha. Študoval históriu v Oxforde, kde sa priatelil s anglickou aristokratickou smotánkou. Tu videl nablýskaný, bohatý, noblesný, zhýralý a ľahostajný svet estétizmu. V takomto prostredí bola otázka zmyslu života po ruke a Waugh sa podľa svojich pamätí pokúsil v 20. tych rokoch o samovraždu v štýle Euripida. V roku 1928 uzavrel nesviatostné manželstvo s Evelyn Gardnerovou, ktoré bolo neskôr anulované. V roku 1930 dal konečne svojmu životu pravý smer a konvertoval na katolicizmus. Ako píše o svojej konverzii: “Bolo mi celkom jasné, že nijaké kacírstvo alebo schizma nemôžu mať pravdu a Cirkev ju nemať. Bolo možné, že sa všetci mýlili a že celé kresťanské zjavenie bolo buď podvodom, alebo bolo zle pochopené. Ale ak by bolo pravdivé, tak Cirkev bola založená Kristom a všetky iné spoločenstvá sú len natoľko dobré, nakoľko si zachránili niečo z trosiek veľkej schizmy a z reformácie. Toto uvažovanie sa mi zdalo také jasné, že nepripúšťalo diskusiu. Ostávalo mi iba preskúmať historické a filozofické základy, aby sa dalo predpokladať, že kresťanské zjavenie je pravdivé. Mal som veľké šťastie, že som sa zoznámil a múdrym a svätým kňazom, ktorý si dal záležať na tom, aby mi to dokázal. Takto som bol prijatý do Cirkvi s pevným rozumovým presvedčením, ale bez veľkej citovosti.” Waugha Cirkev zachránila a dala mu pevné istoty s ktorou dokázal zvládať púť života. O sedem rokov sa oženil, tento krát s katolíčkou a v sviatostnom obrade, mali spolu sedem detí.

Bol to typický gentleman, ktorého domácnosť bežala v rutinnom poriadku, kam patrilo aj prezliekanie do smokingu pred večerou. Rovnako nádherný bol jeho odpor k pokrokárskym výdobytkom, keď napr. odmietal používať telefón. V zahnojenom perfídnom Albione niet počudovania, že sa Waugh izoloval – okolo svojho domu dal vystavať vysoký múr s cimburiami, repliku stredovekých hradieb. Inzerátom v Times hľadal ľudské lebky, ktorými by tento výtvor vyzdobil.

Miloval tradičnú liturgiu a patril ku katolíkom, ktorý žiadali o jej zachovanie.  Hovoril o nej: “To bola omša, pre návrat ktorej išli alžbetínski mučeníci na popravisko. Sv. Augustín, sv. Tomáš Becket, sv. Tomáš Morus, Challoner a Newman by boli s ňou dokonale spokojní; a v skutočnosti aj boli.”.  Evelyn Waugh zomrel na veľkonočnú nedeľu v roku 1966 po návšteve tradičnej liturgie. K jeho čiernemu humoru patrilo, že sa tak stalo práve na toalete.

Satira, satira, satira …

Jeho prvý román Vzostup a pád (1928), nadväzujúci na jeho vlastnú skúsenosť s učením vo Walese, začína výbuchom bláznivej pitoresknosti – fantastickou scénou v ktorej zlatá zhýralá mládež z klubu Boolinger “kameňuje” líšky fľašami šampanského. Za výstrelky tohto klubu je potrestaný hlavný hrdina románu Paul Pennyfeather. Ten je odsúdený  a vyhodený zo štúdia bez toho, že by sa mohol proti rozsudku brániť. Ako by to bolo predurčenie, je taký celý jeho následný život, kde platí za chyby iných. Hoci ide o rané dielo, je silne vyzreté (čítať Waugha je vždy neodškriepiteľný pôžitok  a platí to pre každú jeho vetu) a prekypuje skvelým humorom, vrátane humoru čierneho.

V ďalšom románe Krehké nádoby (1930) Waugh satyrizuje mladú britskú smotánku v medzivojnovom období, štýlovo ovplyvnený anglokatolíkom T. S. Eliotom. Úspešný a humorný román hovorí o páde a zhýralosti vyšších vrstiev v modernej spoločnosti. Zobrazuje stratu gentlemanstva a prechod k prázdnote a vláde peňazí. Hlavný hrdina Adam Fenwick-Symes sa v paródii na romantickú komédiu snaží získať manželku, končí však v zatrpknutosti pred apokalypsou európskej vojny.

V knihe Čierna obluda (1932) podáva satirický obraz Haile Selassieho I. černošského etiópskeho kráľa, ktorý sa snaží modernizovať svoju krajinu. Minie napríklad peniaze na tanky, ale nezaplatí za žold svojim vojakom. Dielo Za hrsť prachu (1934) napísal ako alúziu na Pustatinu T. S. Eliota. Kritizuje tu kapitalistov a opäť aj vyprázdnené vyššie vrstvy. Hlavný hrdina končí v brazílskom pralese, kde číta Dickensovo zobrané dielo. V satire Vyveste viac vlajok (1942) písal o pochybnosti vojny.

Jedným z vrcholov Waughovho humoru je nesmierne zábavný román Sólokapor (1938), v ktorom Waugh (podobne ako napr. Karl Kraus) kritizuje tlač a jej fabulovanie a ideologizáciu. Na základe zámeny mien sa vidiecky autor stĺpca V lone sviežosti William Boot proti svojej vôli dostáva ako redaktor do fiktívnej africkej krajiny Izmaelie, kde sa vraj chystá občianska vojna. Kniha je výborným panoptikom komických absurdností, povrchných dialógov plných omylov a ironických charakteristík pisálkovského póvlu a vydavateľov plátkov pre ktoré píšu, akoby z našich čias na pozadí neschopnosti a nezmyselnosti africkej politiky (africkým marxistom je jasné, že Karol Marx bol černoch). Slávny žurnalista Wenlock Jakes “raz vyrazil do istého hlavného mesta na Balkáne, kde zúrila revolúcia. Vo vlaku zaspal, zobudil sa na istej stanici, vystúpil, bez toho, že by si všimol svoj omyl, rovno odkráčal do hotela a poslal kábelogram o tisícoch slov o barikádach a uliciach, horiacich kostoloch, guľometoch rachotiacich v rovnakom rytme ako písací stôl, o mŕtvom dieťati, ktoré ležalo s rozčapnutými  s rozhodenými rukami a nohami na opustenej ulici priamo pod jeho oknom ? V jeho kancelárii vtedy boli celkom prekvapení, že dostali správu z úplne inej krajiny, ale pretože Jakesovi verili vytlačili ho v šiestich celonárodných novinách. Ešte ten týždeň dostali všetci spravodajcovia v Európe rozkaz pustiť sa do novej revolúcie. Prišli ich hordy. Všade bol pokoj, ale to im stavovská česť nedovolila napísať, keď Jakes písal tisíce slov o krvi a búrke a pridali si svoje. Nasledoval pád štátnych akcií, finančná kríza, vyhlásenie výnimočného stavu, mobilizácia, hladomor, vzbury a ani nie za týždeň vypukla revolúcia ako hovoril Jakes.”

Dielo Drahí zosnulí (1947) nám pripomína Waughovo uhranutie pohrebnými obradmi. Je to čiernym humorom sýtení román o vzťahu medzi “zvieracím funebrákom” a “mortuálnou asitentkou”, na pozadí ktorého sa odkrýva bezútešný svet, ktorý prišiel v pred koncom 1. polovice 20. storočia, kde svet sa zmenil na pohrebisko. Waugh v knihe demaskuje trápnosť sekulárnych pohrebných obradov a manichejský materializmus doby. Okrem iných diel, oplatí sa spomenúť ešte Ortieľ Gilberta Pinfolda (1957) v ktorej sa Waugh vyrovnával s duševnými problémami, ktoré mu spôsobil experimentálne neoverený liek. 

Z nebeletristických diel zahodno uviesť ešte životopis svätého Edmunda Campiona, jezuitského mučeníka zavraždeného anglickými protestantmi a vdp. Ronalda Knoxy, jedného z významných konvertitov z anglikánskej herézy.

Nečakaný návrat

V roku 1945 vydáva Waugh svoje – neprávom kritizované – najkatolíckejšie dielo Nečakaný návrat (Brideshead revisited), zbožné i menej zbožné reminiscencie Karola Rydera na Sebastiána Flyta, svojho priateľa z Oxfordských štúdií, a jeho aristokratickú rodinu sídliacu na Bridesheade. Flyte bol excentrický alkoholik, vŕšiaci na seba jeden škandál a jeden hriech za druhým. Postupne sa však z neho stáva maličký a svätý muž, nachádzajúci zmysel v tom, že sa stará ešte o biednejšiu existenciu ako je on sám.

Sebastiánova matka je oddaná katolíčka, no jej život je kríž. Opustil ju manžel – lord Marchmain a deti – Sebastián a Júlia nežijú v súlade s vierou. Iba najmladšia Kordélia a najstarší lord Bridey sú zbožní. Karol ako ženatý muž nachádza útechu v mileneckom cudzoložnom vzťahu s vydatou Júliou. V rozuzlení tohto vzťahu je aj nádherné katolícke vyústenie románu. Po vyčítavých slovách Brideyho Júlia vidí svoj život a hovorí: “A všetko máš obsiahnuté v jedinom slove, v prázdnom mŕtvom slovíčku, ktoré zahŕňa celý život. Žiť v hriechu, s hriechom, pre hriech každý deň, každú hodinu, rok po roku. Budiť sa ráno s hriechom, zatiahnuť záclony za hriechom, kúpať ho, obliekať, zdobiť diamantmi, živiť ho, ukazovať sa s ním, kŕmiť ho -keď som odvrhla svojho manžela, zabudla som na neho a na seba, prežila som s Tebou dva roky a celú budúcnosť vidím len s Tebou, pokiaľ celú budúcnosť, či s Tebou, alebo bez Teba, nezakončí vojna, koniec sveta – a zrazu hriech. Je to slovo počúvané tak dávno- slovo počúvané na katechizme, keď sme bývali u maminky s Kordéliou, pred nedeľnými obedmi. Maminka nosila so sebou svoj hriech a zomrela pod ním a v kaplnke sa zastierala čiernymi šatami, v Londýne sa s ním vytrácala von, brala ho zo sebou do prázdnych ulíc, maminka umierala na môj hriech a užieral ju krutejšie ako smrteľná nemoc. Maminka naň umierala, i Kristus preň umieral, pribitý na rukách a nohách na kríži. Hriech je vyvrhnutý do pustých miest, kde sa hyeny potulujú počas noci?, niet cesty späť, brány sú zatarasené a anjeli hliadkujú na hradbách.”

Júlia sa nakoniec láme, keď jej otec, dovtedy agresívny ateista, lord Marchmain prijme na smrteľnej posteli sviatosť zmierenia. Kňaz to komentuje: “Mám skúsenosť, že sa to stáva stále znova. Diabol sa bráni do poslednej chvíle, ale potom je na neho Božia milosť príliš silná. A Júlia sa postaví proti rozvodu: “Budem žiť ďalej. Ty, (Karol) ma poznáš skrz-naskrz. Ty vieš, že neviem žiť v popole. Vždy som bola hriešna. Pravdepodobne budem hrešiť znova a znova budem potrestaná. Ale čím som horšia, tým viac potrebujem Boha. Nemôžem sa vylúčiť z jeho milosrdenstva. Začať život s Tebou by znamenalo žiť bez neho. “a to zlo som skoro spáchala: vyvýšiť niekoho na úroveň Boha.” Dielo Nečakaný návrat je katolíckym románom o jedinej možnosti spásy, ceste kríža a viery v Svätú Cirkev.

Waughovi sa nakoniec dostalo zaslúženého uznania predovšetkým v konzervatívnych kruhoch, liberálom na ňom vadilo jeho “spiatočníctvo“. Vtipné a charakteristické je, že kým napr. William Buckley Jr. písal na Waugha ódy ako najlepšieho románopiscu 20. storočia – a v tomto názore rozhodne nebol sám -, Waugh ním naopak pohŕdal, zrejme rovnako ako pohŕdal Spojenými štátmi. V každom prípade Waugh patril medzi najvýznamnejších katolíkov a spisovateľov minulého storočia.

Peter Frišo

Poznámka: Pri napísaní článku bol použitý dokument BBC o Najväčších spisovateľoch 20. storočia, časť venovaná Evelynovi Waughovi, článok Romana Jocha Návrat na Brideshead z Distance, článok Broskev bez pecky, uverejnená v časopise Te Deum 2/2008 a Waughove diela vydané v češtine.

Podobné články:

• Narnia – rozprávkový mýtus v kine a knihe, Peter Frišo, Recenzia
• Karol I. – náš blahoslavený panovník, Peter Frišo, Galéria slávnych
• Don Quichotte – Krédo, Branislav Jáger, Domáca politikaÚvodníky
• Alexis de Tocqueville – génius demokratického veku, Roman Joch, Galéria slávnych
• John Ronald Tolkien – neprekonaný majster imaginácie, Peter Frišo, Galéria slávnych

 Tlačiť článok