Zvolením nového obyvateľa Bieleho domu sme sa ocitli v kvalitatívne odlišnej situácií, dokonca si dovolím hovoriť o zmene paradigmy. Domnievam sa, že nového amerického prezidenta je správne vnímať ako určitý fenomén, resp. symbol a to i napriek tomu, že je ešte len na začiatku svojho funkčného obdobia. Prečo fenomén?
Barack Hussein Obama nezaujme pozíciu lídra slobodného sveta vo vojne voči islamistickým barbarom, tak ako ju reprezentoval G. W. Bush. Nemôžeme o ňom hovoriť ani ako o akomsi guru, akými podľa mňa sú Václav Klaus či v minulosti Margaret Thatcherová. Tí permanentne nastoľujú, resp. nastoľovali im srdcu blízke témy, aj napriek tomu, že neboli práve konformné s prevažujúcimi trendmi. Pod pojmom (politický) fenomén si predstavujem určitý (politický) symbol, zosobnený konkrétnym politikom (politickým javom), ktorého charakterizujú skôr určité prehnané očakávania ako konkrétne politické kroky. Ako príklad si dovolím uviesť dvoch politikov, ktorých hviezdne – i keď rozporuplné chvíľky – bývajú spájané so šesťdesiatymi rokmi dvadsiateho storočia – bývalého amerického prezidenta J. F. Kennedyho (v globálnom kontexte) a symbol tzv. Pražskej jari Alexandra Dubčeka (v kontexte česko-slovenskom). Aj v tomto prípade máme dočinenia so silnou “obamamániou”, porovnateľnou s “kennedymániou”, či s “dubčekomániou”. Vzhľadom k silnej ideologozácii či mytologizácii, sprevádzajúcich nástup obamovskej éry (väzba na konkrétnu éru, je jedným s charakteristických prvkov politického fenoménu) tu podľa môjho názoru je možné hovoriť o fenoméne (symbole).
Ideové pozadie.
Samotný ideový profil nového amerického prezidenta je priamo prepojený s progresivistickým mienkotvorným establišmentom (Prívlastok progresivistický používam preto, lebo typická predstaviteľka tohto establišmentu – Hillary Clintonova – odmietla doteraz zaužívanú ľavicovo liberálnu nálepku, a priklonila sa práve k progresivistickej sebaidentifikácii. Toto jej odmietnutie sa v princípe zakorenilo). Ideové pozadie Baracka Obamu potom môžeme charakterizovať ako mäkké elitárske sociálne inžinierstvo na progresivistickom základe. To dominuje v prostredí kultúrnych, spoločenských a politických pseudoelít minimálne od druhej polovice dvadsiateho storočia (ak už nie od éry New Dealu z tridsiatich rokov minulého storočia). Preto obamovský fenomén chápem predsa len širšie a nie len striktne politicky.
Pri tejto príležitosti si neodpustím jednu trefnú pripomienku z predvolebnej kampane. John McCain označil Obamu za elitára, čo považujem za nanajvýš výstižné. Myslím, že je viac ako potrebné, aby sme sledovali hru týchto elitárov i vo vzťahu k neelite a ich zahrávanie sa s triednou či rasovou kartou. Samozrejme v dekonštruktivistickom slova zmysle, t. j. v zmysle útoku na piliere západnej civilizácie – ekonomickú slobodu a kresťansko – judaistický kultúrny rámec. Tento rámec je nahrádzaný falošným multikulturalizmom, ktorý ide ruka v ruke s morálnym relativizmom a už spomínaným mäkkým socialinžinieringom. Obe zasahujú do všetkých sfér života tak ako to popisuje Aldous Huxley v diele Nádherný nový svet. Dôsledkom je strata obranyschopnosti voči nepriateľom západného hodnotového rámca, ktorá vedie ku “kolektívnej civilizačnej samovražde”.
Namiesto záveru.
O akejkoľvek kontinuite Baracka H. Obamu vo vzťahu k Bushovej doktríne naozaj nie je možné hovoriť. Naopak, ide o zámerný protipól. Už po krátkom pobyte v Bielom dome je jasné, že prvé kroky boli urobené v súlade s ideovým a mentálnym profilom progresivistického establišmentu. Či už sa jedná o zmäkčenie bezpečnostnej politiky (chaos s Guantanámom, radar), kultúrnu vojnu (kmeňové bunky), enviromentalizmus (vyhrotený spor s Václavom Klausom), či vystupňovaný ekonomický intervencionizmus. Obamamánia je naozaj určitý fenomén, ktorý je prepojený s osobou nového amerického prezidenta a jeho mytologické, ideologické a v neposlednom rade i mentálne korene je treba hľadať predovšetkým v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia.
Igor Skúpy
Podobné články:
- Triumf tradicionalistov, Patrick J. Buchanan, Polemika
Tlačiť článok

