… Socializmus bol Bellocovi z duše odporný. Ako rozhodný a principiálny obhajca inštitútu súkromného vlastníctva v ňom videl ohrozenie západnej kresťanskej civilizácie. Na rozdiel od mnohých vtedajších i súčasných liberálov bol však presvedčený, že bránou do násilne a z centra riadeného spoločenského života je aj liberálny, industriálny kapitalizmus. …

V Čechách je tento muž takmer neznámy. Sčasti preto, že bol zatienený osobnosťou nemenšieho významu, svojim priateľom, súputníkom G.K. Chestertonom. Aj keď obaja boli mužmi pera a literárnej hravosti, Belloc sa na rozdiel od Chestertona nevyhýbal ani priamej politickej aktivite. Na začiatku 20. storočia, v dobe, kedy sa rozhodovalo o charaktere moderných politických dejín Anglicka, spojil rannú fázu svojej politickej “kariéry” s osudom Liberálnej strany (v rozmedzí rokov 1906 a 1910 zasadá v Dolnej snemovni parlamentu, najprv ako člen Liberálnej strany, po vzrastajúcich konfliktoch sa stáva nezávislým poslancom). S liberálnou stranou sa definitívne rozišiel pre jej čím ďalej tým väčšiu konvergenciu so socializmom. Tento proces kulminuje v roku 1911, kedy britský parlament odhlasoval tzv. National Insurance Act, zákon zavádzajúci systém sociálneho zabezpečenia,  takmer identický s Bismarkovou verziou v Nemecku.

Do Británie sa Belloc spolu so svojou anglickou matkou presťahoval ako dvojročný. Stalo sa tak po smrti jeho francúzskeho otca, republikánskeho antiklerikála Luise Belloca. Vyštudoval históriu na Balliol College v Oxforde a silné historické povedomie prechádza naprieč celým jeho dielom. V tomto ohľade – a v ktorom nie? ? sa zreteľne odlišuje od svojich anglických súčasníkov. Stáva sa zarytým kritikom tzv. whigovskej interpretácie anglických dejín, spočívajúcej na presvedčení o výlučnosti anglickej cesty pokroku, na ktorej sa anglický národ postupne oslobodzuje od prekliatia, pover a pút minulosti. Tento neochvejný pochod v ústrety slobode a industriálnemu kapitalizmu bol údajne zahájený reformáciou, ktorá vyvrcholila v roku 1688 udalosťou nazvanou “Glorious Revolution” – sťatím kráľa Karola I. a Cromwellovskou despociou.

Belloc vidí veci v opačnom slede. S rozpadom stredovekého poriadku dochádza k podkopávaniu celej rady inštitúcii, ktoré garantujú existenciu mnohých slobôd, práv a privilégií, ktoré nevychádzali priamo z jediného centra politickej či duchovnej moci. Moderná doba, charakteristická homogenizáciou života, unifikáciou spoločenských vzorov a ekonomického riadenia, však tieto tradičné slobody prestala rešpektovať. Centrálna politická moc, nekontrolovaná pôsobením nezávislých spoločenských autorít, predovšetkým duchovného rádu, tak získava postavenie, ktoré bolo v našom civilizačnom okruhu dosiaľ nevídané.

Svojimi prevažne apologetickými spismi, najmä svojim textom “Európa a viera ” (Europe and the Faith, 1920) Belloc silne podráždil celú vtedajšiu ľavicovú kultúrnu elitu. Jeho ostrá, ale zato vecná výmena názorov so socialistom H.G. Wellsom patrí medzi najslávnejšie polemiky z tejto doby v žánre interpretácie dejín.  

Problémy modernej doby

Bellocovi kritici radi poukazujú na jeho až militantnú obhajobu katolicizmu a na ňom vybudovanej “civitas christiana”. Obviňujú ho z dogmatizmu a nedostatku sympatií k prednostiam modernej doby. Belloc je však presvedčený, že moderná doba človeka vnútorne rozdelila. Oddelila od seba svetské a transcendentné, subjektivizovala duchovný svet a akýkoľvek verejný poriadok podriadila autonómnym zákonom, vychádzajúcich údajne z iných ako Božích zdrojov. Táto moderná schizofrénia bola následne umelo preklenutá ideológiami, ktorých dôsledky sú dnes len ťažko prekonateľné. Belloc s veľkým predstihom varoval pred nebezpečenstvom, ktoré sa neskôr zhmotnilo do nemeckého nacizmu a internacionálneho komunizmu.

Príliš veľké nádeje však nevkladal ani do vtedajších parlamentných režimov s viac či menej demokratickým poriadkom. Belloc nebol nepriateľom demokracie. Sám mal neprehliadnuteľné egalitárske sklony a aristokracia nepatrila k jeho obľúbeným spoločenským vrstvám. Miloval “obyčajných” mužov a ženy, slobodných roľníkov a vojakov kresťanskej Európy. Vo svojej dobe však sympatizoval s autoritatívnymi režimami (predovšetkým s Francovým Španielskom) a obhajoval skôr monarchistické než demokratické politické princípy. Monarchistickými princípmi sa odporúčal riadiť najmä tam kde nie je možná široká demokracia s pluralitou lokálnych slobôd a inštitúcií, s nekoncentrovaným, rozsiahle distribuovaným majetkom. Na čele štátu by mal stáť jeden vládca, príliš neobmedzovaný národným parlamentom, verný zákonom, tradícii a ľuďom svojej krajiny.

Na ceste k otrockému štátu

Socializmus bol Bellocovi z duše odporný. Ako rozhodný a principiálny obhajca inštitútu súkromného vlastníctva v ňom videl ohrozenie západnej kresťanskej civilizácie. Na rozdiel od mnohých vtedajších i súčasných liberálov bol však presvedčený, že bránou do násilne a z centra riadeného spoločenského života je aj liberálny, industriálny kapitalizmus. Svoju prorockú víziu zhmotnil v knihe “Otrocký štát” (Servile State, 1912).

Celým Bellocovým dielom sa vinie ako niť presvedčenie, že ľudská sloboda, dôstojnosť a zodpovednosť sa lepšie realizujú vtedy, ak je človek vlastníkom takého typu majetku, ktorý ho robí čo najviac nezávislým na pomoci zvonku, zvlášť na prerozdeľovacích mechanizmoch štátu. Do vecí, ktorým vládne, vkladá svoj charakter, meno a česť. Ekonomická história moderného Anglicka, častý terč jeho ostrých komentárov, je históriou postupného vyvlastňovania výrobných prostriedkov malých vlastníkov, predovšetkým pôdy. Tento proces začína konfiškáciou kláštorov, cirkevného a cechového majetku za vlády Jindřicha VIII, ktorý si zabaveným majetkom kupoval priazeň šľachty.

Vznik triedy veľkých vlastníkov pôdy bol sprevádzaný proletarizáciou vidieckeho obyvateľstva. Ľudia, zbavení svojich podielov na pôde odchádzajú húfne do miest, kde sa stávajú závislými na neistých mzdách. Vlastníctvo výrobných prostriedkov je monopolizované, prevažujúca časť obyvateľov nemá kontrolu nad akýmkoľvek majetkom, ktorý by im umožnil relatívne nezávislý hospodársky život. Toto však ešte stále nie je Bellocom prorokovaný “otrocký štát”. Hospodársky život jeho doby bol plný neistôt, mzda robotníka závisela od vôle vlastníka, prípadne od výkonu jeho podniku. Atmosféra stálej neistoty vedie všetky zúčastnené strany k “podpisu” kontraktu, ktorý by tomuto stavu zabránil.

Liekom, ktorým sa v budúcnosti majú pacifikovať prípadne konflikty medzi menšinou vlastníkov a väčšinou námezdných pracujúcich sa stáva štátom riadený systém sociálneho zabezpečenia. Vlastníkom výrobných prostriedkov garantuje, že svojho majetku a postavenia nebudú zbavení za predpokladu, že tým, ktorí pracujú v ich prospech, budú poskytovať takú skladbu a také množstvo finančných prostriedkov, ktorým by sa v prípade núdze uchránili pred neistou budúcnosťou. Modifikáciou tohto poriadku je dnešný “zaopatrovateľský štát”.

Dôsledky takéhoto usporiadania hospodárskeho života siahajú za hranice ekonomiky. Majú vplyv na charakter občanov, spoluvytvárajú prevládajúcu mentalitu závislosti na štáte v oblastiach tradične spadajúcich do kompetencie rodiny, svetskej i náboženskej obce, miestnych podporných spolkov a aktivít ďalších nižších spoločenských inštitúcií. Rozleptávajú prirodzenú zodpovednosť za seba i za druhých. Dnešná hospodárska mentalita je riadená logikou mzdy, prípadne ďalších finančných dávok. Tento monopolisticko-oligarchický systém môže len veľmi ťažko vyústiť do niečoho iného, ako je Bellocom predpovedaný “otrocký štát”. Do kurzu dejín, ktorý by od tohto osudu moderné Anglicko zachránil, vkladá len malú nádej.

Vlastnícky štát

Alternatívou, Bellocom považovanou za optimálnu (nikdy nie ideálnu, Belloc nebol politický utopista!) je spoločenské usporiadanie, ktoré je protikladom otrockého štátu. Je to tzv. vlastnícky štát (proprietory state), v ktorom by dominujúcim elementom hospodárskeho života malo byť rovnomernejšie rozvrstvenie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Na tomto mieste sa bude treba vrátiť k Bellocovmu poňatiu súkromného vlastníctva. S podobnou argumentáciou sa totiž môžeme stretnúť v encyklike Rerum novarum (1891), ktorej autorom bol v mnohých smeroch výnimočný pápež, zakladateľ systematickej sociálnej náuky cirkvi, Lev XIII.

Správa majetku poskytujúceho obživu napomáha nielen k väčšej nezávislosti na štáte, ale posilňuje vo svojich dôsledkoch význam síce najmenšej, ale základnej a ničím nenahraditeľnej sociálnej skupiny – rodiny. Rovnomernejšia distribúcia výrobných prostriedkov teda potvrdzuje prioritu rodiny pred štátom a znemožňuje prudký nárast počtu vykorenených “proletárov”.

Distributivisti

Keď spolu s Chestertonom a radom ďalších priateľov zakladá Belloc v roku 1926 v Londýne “Distributist League”, je fatálna fúzia moderného liberalizmu so socializmom na dennom poriadku. Belloc provokuje, burcuje, varuje pred neblahými dôsledkami tohto vývoja. Je mužom vízie, nikdy však neprepadá falošným ilúziám a snom o utopických poriadkoch. Je si vedomý, že poriadok, po ktorom toľko túži, nemôže byť výsledkom politickej akcie. Vlastnícku reformu nie je možné dosiahnuť mechanicky, veď vlastníctvo a vzťah k veciam je niečím špecificky osobným. Nenabádal k vlastníckej revolúcii, uskutočnenej nejakým dekrétom. Z nemajetného sa nestane vlastník tým, že do jeho rúk ktosi prevedie nejaký majetok. Cieľom vlastníckej reformy navyše nie je, povedané dnešnými slovami, rast hrubého domáceho produktu, ale rozšírenie sféry slobody, osobnej zodpovednosti a čo najväčšej nezávislosti rodín na štáte. Zvrátiť bilanciu v prospech malých vlastníkov chcel preto len postupnými, nenásilnými krokmi. Pomerne podrobný a mimoriadne vecným tónom sformulovaný program distributivizmu môžeme nájsť v jednej z neskorších Bellocových prác “Obnova vlastníctva” (The Restoration of Property, 1936).

Sluchu ekonomického liberála nebudú dobre znieť slová o potrebe regulácie hospodárskej súťaže takými nástrojmi, ktoré by chránili malých roľníkov, remeselníkov, predajcov, malé lokálne podniky a rodinné firmy pred mamutími hospodárskymi subjektami, majúcimi v neregulovanom prostredí jednoduchší prístup k úverom, informáciám, reklame a politickej protekcii. Práve tieto podniky a nie malí vlastníci udávajú tón v modernej priemyselnej ekonomike. Distributivisti navrhujú zaviesť systém diferenčného zdanenia, nehomogénnych daňových sadzieb, ktoré by vyrovnávali prirodzený handicap malých vlastníkov. Belloc kritizuje aj iné formy a výšku zdanenia v Anglicku na začiatku 20. storočia. Vystupuje proti dedičskej a darovacej dani, proti dani z predaja. Vysoká miera zdanenia je nezlučiteľná s ?vlastníckym štátom?, navyše systematicky likviduje distributivistami obhajovanú strednú triedu a posilňuje moc existujúcej plutokracie.

Namiesto záveru

Nemajú pravdu Bellocovi odporcovia, ktorí ho obviňujú z utopizmu. Distributivizmus nie je výplodom abstraktného, uniformujúceho programu spoločenského perfekcionizmu. Naopak, ctí si rozmanitosť a heterogenitu, pozná človeka hriešneho a omylného. Má citlivý a otvorený vzťah k “telesnosti sveta”, miluje Stvoriteľovo dielo, má zdravú nedôveru k všetkému, čo by len trochu pripomínalo duchovnú gnózu a pokušenie angelizmu. Ako vo svojej eseji píše G.K. Chesterton, “toľko ľudí stojí na svojich vlastných nohách preto, že stoja na svojej vlastnej pôde”.

Hilaire Belloc, katolícky apologet, historik a ostrý kritik svojej doby, bol postihnutý mŕtvicou a nájdený pri dohasínajúcom krbe 16. júla 1953.

Michal Semín, preložila M. Jágrová,

Zdroj: www. katilkrevue.cz

Ohodnoť článok: (počet hlasov:1, priemer: 3.00 z 3)

 Loading ...