… Politika ako taká nemusí byť nevyhnutne chápaná ? a mali by sme sa snažiť, aby ani nebola ? len ako ?bezškrupulózny? boj o mocenské pozície. Tak ako je to väčšinovo a bohužiaľ sčasti oprávnene vnímané verejnou mienkou. Bez jej získania, akokoľvek to vyznieva populisticky, však nie je možné uspieť pri hľadaní spoločného dobra. Aj keby politické elity boli stelesnením ?absolútnej cnosti a dokonalosti?. …

“Tradičné prístupy boli založené na predpoklade, že morálka je niečo podstatné: že je to akási sila v ľudskej duši, i keď môže byť málo pôsobivá najmä v záležitostiach štátu a kráľovstva.”

Leo Strauss

V mojom článku sa budem zaoberať problematikou, ktorá sa javí na prvý pohľad ako samoúčelné akademické rétorické cvičenie, preto sa budem snažiť načrtnúť koreň problému podľa možnosti čo najzrozumiteľnejším jazykom. Nakoľko dôsledky, ktoré by mali vyplývať zo skúmania uvedenej tematiky sú také významné, že pokus o ich identifikáciu by nemal by byť len ?hračkou? v rukách samoľúbych akademikov, ale mal by byť prístupný čo najširšej verejnosti.  

Pokúšame sa zistiť, či udržateľný vzťah medzi hodnotami a politikou je reálny, alebo sa jedná o utopistickú pascu. Sú hodnoty a politika oddeliteľné? Ak áno ? prečo? Ak nie ? prečo? Existuje precedens (príklad), ktorý by bol dôkazom, keď už nie jednoznačnej neoddeliteľnosti, tak minimálne nevyvrátiteľnosti tohto vzťahu? Myslím si, že v histórií existujú minimálne dva takéto príklady. Sokratovo podriadenie sa nespravodlivému rozsudku ako akt jeho slobodnej voľby a loajality k polis (obci), a samozrejme vernosť Thomasa Morea (patróna politikov) pápežovi. Z politickej filozofie sme sa tak oboma nohami dostali do politickej praxe a podľa môjho názoru sme dokázali, že predpokladaný vzťah na osi hodnoty a politika má reálny základ, z ktorého sa dá vychádzať.

Kľúč k udržateľnosti tvrdenia o neoddeliteľnosti hodnôt a politiky – a z toho vyplývajúcej utopistickej podstate bezhodnotovej politiky – treba hľadať práve a len v objasnení pojmu hodnotová neutralita (bezhodnotovosť). Tvrdím, že hodnotová neutralita je nevyhnutne utopistická preto, lebo človek  má  rozum a slobodnú vôľu, a teda  je viac ako darwinistický evolučný produkt. Okrem iného sa nevyhnutne musí neustále rozhodovať v rôznych konkrétnych situáciách a riešiť pri tom neustále morálne dilemy. Ako taký sa nemôže vyhnúť morálnemu rozhodovaniu ani keby akokoľvek chcel. (Čo je do očí bijúca povrchnosť a vnútorný rozpor v (sociálno) darwinistickom, a teda i v hodnotovo neutrálnom videní sveta) Preto musím trvať na tom, že človek ako taký nesmie byť chápaný ako výslednica akéhosi náhodne poprepájaného zhluku molekúl a atómov.

A práve z týchto dôvodov považujem striktné oddeľovanie hodnôt a politiky na princípoch hodnotovej neutrality za neudržateľné. Takéto oddeľovanie smeruje do utopistických a teda v konečnom dôsledku i totalitaristických ?výsostných vôd?. Koniec koncov, pokusy o vytvorenie árijského nadčloveka či komunistického nového človeka s ich katastrofálnymi dôsledkami, ktoré nepochybne súvisia s takto chápanou ľudskou prirodzenosťou, hovoria sami za seba.

V konečnom dôsledku to ale neznamená, že neoddeliteľnosť hodnôt a politiky treba chápať ako svet bez záujmov. Znamená to len, že hodnotová neutralita je utopistická fikcia. V dnešnom postmodernom virtuálnom svete, ktorý sa prikláňa k programovému relativizmu ako podstate svojej ?hodnotovej? orientácie či dokonca zmyslu svojej existencie to má opäť raz svoje dôsledky. Zdá sa ako by sme sa nedokázali poučiť ani z takých  morálno – relativistických excesov minulosti akými boli jakobínsky teror vo Francäzsku, nacizmus či komunizmus, ktoré mali tú istú podstatu ako postmoderný relativizmus. Preto je potrebné byť pred pokusmi o ?plazivé? rozširovanie podobných prístupov k svetu dostatočne ostražitý.

Zhrnutie

Hodnoty a politika existujú v neoddeliteľnom, aj keď na neustálom napätí medzi hodnotami a záujmami založenom vzťahu. A práve to sa dá o. i. považovať za jeden z dôkazov podporujúcich východiskový predpoklad, že nie hodnotový rozmer politiky, ale hodnotovo neutrálne prístupy sú v konečnom dôsledku nasmerované do utopistických ?výsostných vôd.? (Machiavelli paradoxne vyznieva utopistickejšie ako Thomas More, čo je nepochybne vážny podnet na zamyslenie). Dominujúci postmoderný relativizmus je toho typickým príkladom so všetkými úskaliami, ktoré z toho vyplývajú. Koniec koncov ich pomenovanie a hľadanie alternatív by malo byť výzvou pre stúpencov hodnotového prístupu. Dôraz na obnovenie vzťahu ku klasickej vzdelanosti ako hodnotového východiska alebo odhaľovanie rôznych ?falošných prorokov? by umožnilo vytvoriť predpoklady i pre rehabilitáciu praktickej politiky ako činnosti, ktorá má svoj vnútorný zmysel. Je civilizačným výdobytkom, ktorý nám umožňuje kultivované riešenie konfliktov a ako taká môže byť orientovaná na spoločné dobro ako jednotiaci princíp usporiadania spoločnosti.

Domnievam sa, že politika ako taká nemusí byť nevyhnutne chápaná ? a mali by sme sa snažiť, aby ani nebola ? len ako ?bezškrupulózny? boj o mocenské pozície. Tak ako je to väčšinovo a bohužiaľ sčasti oprávnene vnímané verejnou mienkou. Bez jej získania, akokoľvek to vyznieva populisticky, však nie je možné uspieť pri hľadaní spoločného dobra. Aj keby politické elity boli stelesnením ?absolútnej cnosti a dokonalosti?.

Igor Skúpy

Podobné články:

• Marš euroarmády, Jaroslav Bublinec, Európska únia

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...