Kým za konzervatívcov sa dnes vydávajú rádobykonzervatívci oháňajúci sa ideami, ktoré nikdy neboli iné ako liberálne, domnievajúc sa, že chodník natrený na zeleno sa mení automaticky na trávnik, zabudnuté osudy autorov vskutku konzervatívnych zapadajú prachom. Patrí medzi nich aj osoba vydavateľa a prekľadateľa Josefa Floriana zo Starej Ríše, ktorý vždy oplýval nielen konzervatívnymi názormi, ale tými správnymi konzervatívnymi  necnosťami, predsudkami a povahou.

Josef Florian sa narodil 9. februára 1873 v Starej Ríši v juhovýchodnej časti Českomoravskej vrchoviny. V blízkej Telči študuje na reálke, neskôr študuje na filozofickej fakulte Karlovej univerzite a potom pôsobí ako stredoškolský profesor v Náchode, v starej Rakúsko-uhorskej c. a k. monarchii s jej nespornými plusmi i mínusmi, ktorú len ľavicový ideológ Masaryk vo svojej lživej propagande mohol označiť za teokraciu.

Geniálny Léon Bloy

Rozhodujúcim sa v jeho živote stalo stretnutie s programovým textom spisovateľa Léona Bloya vo francúzskom literárnom časopise La Plume, v ktorom našiel rámec pre vlastné myšlienky. Léon Bloy vstúpil do literatúry ako symbolista, neskôr reflektoval svoju oddanosť katolíckej Cirkvi a nezmiernu túžbu po Absolútne. Jeho slová: ?do raja sa nevstupuje ani včera, ani zajtra ani dnes, pre toho, kto je chudobný a križovaný? nachádzali odozvu tiež u Floriana. Bloy si vybral cestu života odkázaného na charite ? ako nehodný žobrák ? a mecénstve. Okrem iného bol kmotrom Jacquesa Maritaina pri ktorého konverzii na katolicizmus spolupôsobil. Bez tohto francúzskeho autora by Florian nikdy nebol tým, čím bol. Ako píše Jitka Bednářová /Souvislosti 3/2003/: ?Na Bloyovom pôsobení na Floriana je veľmi zvláštne, že tento nesmierne všestranný vplyv prebieha medzi osobnosťami typovo a charakterovo celkom odlišnými, ktoré však zdieľajú mnoho spoločných náklonností, záľub a postojov, z ktorých je dominantný predovšetkým integrálny, ultramontánny a apokalypticky orientovaný katolicizmus. Florian sa nechal Bloyovým dielom preniknúť do sebamenších detailov, avšak zároveň ostáva nedotknuteľne sám sebou.? Florian nadviazal aj na Bloyovo opovrhovanie bourgeois, aplikoval ho na školský systém monarchie ? mimochodom často ovládanej sekularitou a ateizmom. Oproti tomu stavia Florian vzdelávací systém ?zbierky kníh?. 

Florian hneď po tom ako na Bloya narazil, nadväzuje s ním korešpondenciu, počínajúcu 23. novembrom 1900. Tajný denník Léona Bloya ? v rozpore s vyfabulovanými pasážami verejného denníka, ktorý Bloya zverejňoval ? podáva v komičnosti celej situácie obraz o nepravdivosti obojstranne vrelého vzťahu. Ako príklad nám môže slúžiť ich stretnutie na púti do La Salette ? panna Mária La Salettská mala pre životy oboch ústredný význam ? ktoré Bloy opisuje vo verejnom denníku takto:   “Objavuje sa Florian. Postava vážna a bolestná. Postava vidiečana od Dunaja, ktorý by mohol byť mučeníkom. Objímam ho po francúzsky, dokonca po perigourdsky, čo ho, zdá sa, prekvapuje a vadí mu to.?  V nevydanom denníku je však Bloyov dojem z Floriana nevalný: ?Blahorečíme teda Boha, že tohto priateľa umiestnil na Moravu; myšlienka, že by sme mu poskytli pohostinstvo nášho domu, v nás teraz vzbudzuje skoro strach.”  

Ešte humornejšie vychádza príhoda s tým ako Florian plne oddaný Bloyovi chcel mu poskytnúť svoju neskoršiu manželku, vtedy ešte snúbenku Františku Stehlíkovú. Bloy mu však nerudne odpovedá, že on vyžaduje aby slúžka mala poriadne francúzske vychovanie.  

Dôležitejšie je však niečo iné: ?Korešpondencia Bloya s Florianom nám ukazuje, ako pribúda jeden nadšenec za druhým: Josef Polák, Jakub Deml, Oldřich Zlámal, Matěj Fencl, Theodor Kohn, Antonín Stříž, František Hezina, ?excitovaní/rozjarení čítaním Vašich [Bloyových] kníh?.

Korešpondencia trvala až do Bloyovej smrti v roku 1917, Bloy však ? ako ukazuje jeho neverejný denník ? Floriana plne nedocenil.

?Dobré dílo? Josefa Floriana

Zatiaľ Florian pôsobí v Čechách. Sprvu spolupracuje s časopisom katolíckej moderny Nový život a Dostálom-Lutinovom, kde vydáva prvé preklady. Pre modernistické prístupy však časopis opúšťa. Napíše o tom tvrdú a búrlivú reakciu Keď už prestáva všetko. Florian zisťuje, že základy musí položiť sám. Vydavateľské počiny Florianove prichádzajú ako misie: chce sprostredkovať významné Bloyovo dielo. Na jar 1903 pripravuje v Starej Ríši do tlače prvé texty. Prvý súborný zošit nazvaný Léon Bloy: Knihy a Exegéza vydáva 16. mája 1903. Už tu sa zjavuje určitá charakteristika Florianovho vydávania kníh: adresné obracanie sa na čitateľov podpísanými a očíslovanými exemplármi /najtradičnejšie ich bolo 444/. Florianovi spolupracovníci vydávali jednotlivé knihy na svoje konto, každá edičná rada vystupovala ako samostatná ?firemní značka?, v tiráži je celkom systematicky uvádzaný ?sklad Antonie Florianové ve Staré Říši?.

Nutno poznamenať už na tomto mieste, že Florian prekladá a vydáva skoro všetky Bloyove knihy, napr.: Syn Ľudovíta XVI., Objaviteľ glóbusu, Chudá žena, Žobrák a nevďačník, Posledné stĺpy Cirkvi, Úvahy La Salettské, Na prahu apokalypsy, Rytierka smrti, etc.

Vedľa Bloya však jeho vydavateľstvo vydáva aj široké spektrum iných autorov, či už formou časopiseckou-zošitovou, zborníkovou alebo monografickou. Napríklad ide o vôbec prvé české vydanie Chestertona, Belloca, Pégyoho a Maritaina. Ďalej napríklad o 

Sv. Katarínu Sienskú, Sv. Mechtildu, Sv. Brigitu, kardinála Newmana, Sv. Katarínu Emmerichovú,  Romana Guardiniho, Verlaina, Valéryho, Hildegardu z Bingenu, Jaroslava Durycha, Rainer Mariu Rilkeho,  Bernanosa, d´Aurevillyho, Maeterlincka, Yeatsa, Gidea, Novalisa, Kierkegaarda, etc. Popritom tu vychádza aj tuzemská tvorba, predovšetkým básnická ? napr. Zahradníček.

Čitateľmi pritom Florian rozumie: ?rozjímateľov, totiž ľudí, ktorým ostalo toľko sily, aby okrem miest, platov, piva, žien, atď. dokázali chcieť ešte niečo iné?. Pre takýchto čitateľov vydáva svoje knihy, pričom jeho ideálom je tvorba takých kníh, ktoré majú vznešený výzor, ktoré by boli dôstojným proťajškom starých inkunábulí. Florianovi sa darí získavať v tomto tých najlepších odborníkov ako výborného českého Váchala, či viedenského grafika Schwartza. Snaha knihy ?rozdávať a dávať? nadväzujúca na Bloyov život z charity však končí zväčša neúspechom, neskôr dokonca od neho ustúpi.

Po Exegézach, nasleduje edícia Štúdium, v ktorom vychádzajú už aj monografie a zborníky. Na tom výdatne spolupracoval predovšetkým s Jakubom Demlom a Josefom Polákom. V tomto období mali vážne problémy s modernistami v cirkevných štruktúrach. Florian si sťažoval: ?Čím ďalej tým horšie, pomaly už i farské kuchárky budú sa organizovať v boji proti Bloyovi, navádzajúc svojich kaplánov a farárov, by s takým nemravným chlapom ako je prekladateľ Josef Florian nič nemali.? V roku 1908 sa k Florianovi pridali dve významné osoby jeho prekladateľských počinov Otto Albert Tichý a Antonín Ľudovít Stříž. Stříž počas desiatich rokoch vydá: 43 zväzkov Dobrého diela, 2 zborníky, 20 zväzkov Štúdia a 22 zborníkov Nova et Vetera.  Nezhody s modernistami vyústili do ukončenia Štúdia ? zakázaného konzistóriom -  a prispeli k Florianovmu rozchodu s Demlom, v roku 1911.

Florian sa dokonca presťahoval zo Starej Ríše do Velké, kde začína vydávať prvé zväzky Dobrého diela, v ktorom budú vychádzať monografie prakticky až do jeho smrti. Ďalšie nútené sťahovanie ho potom privádza do Osvětiman. V roku 1912 začína s vydávaním novej edície Nova et Vetera. Začína sa najkrajšie obdobie Florianovej činnosti. Stanislav Kostka Neuman píše vo Philobiblione pozitívne o staroríšskych štúdiách. V roku 1913 je badateľný nárast záujmu o Florianove edície, na ktorých má podiel nielen kvalitný obsah, ale aj kvalitná vydavateľská forma. Za zmienku rovnako stočí, že Florian svojimi objednávkami pomohol preraziť na trhu mnohým kvalitným českým tlačiarňam. V novembri 1913 sa Florian vracia z ?exilu? späť do Starej Ríše. V Nova et vetera vychádzajú diela viacerých ?militantných? katolíckych autorov. Stříž charakterizuje druhý stupeň Nova et Vetera takto: ?Ukázalo sa princípom u diela tohto: netrhať diela celé v čiastky a nespájať veci, ktoré k sebe nepatria… Nova et Vetera. Nie je to celý sklad, celá pokladnica, ale veci z nej vynesené, ako je práve potrebné? Analógia kupca vykladajúceho svoj tovar vo všetkej úplnosti? Ak pribúda článkov od jedného autora, tej istej knihy, alebo o tej istej veci, možno ich vyberať a radiť k sebe a tak nám dielo porastie pred očami.?

Vojnová konjunktúra za 1. svetovej vojny zvyšuje tiež finančné možnosti Florianových počinov. Zároveň začína práca na projektu Pramene, ktoré majú predstavovať univerzálnu kartotéku. Florian sa v decembri 1917 dostáva do konfliktu s úradmi, pretože odmieta posielať svoje deti do školy a za tento hrdinský postoj, túžiac dať svojim deťom správne vzdelanie, strávi aj päť dní vo väzení.   

Po vojne sprevádza Floriana kríza. V roku 1922 zaniká Nova et Vetera a vznikajú Kurzy: ?Kto porovná obe zbierky, uvidí, že duch bude ten istý, praktická úprava  a ostatné výhody sa zachovajú i v Kurzoch, akurát meno sa mení. ?Štúdiom bola označená vlastná snaha, zbierkami Nova et Vetera vyšla najavo methoda ? a teraz vo vyjazdených koľajách možno bežať, to je kurz.? Úspechom pritom Florian pohŕdal, hoci na druhej strane mu bolo ľúto, že finančné problémy ? a to ani nie osobné, keďže stále žil v biede ? neustále brzdili vydávanie nových zborníkov a kníh, pre obrovské dlhy mu dokonca tlačiari zhabali polovicu skladu, po strate kontroly nad skladom sa stráca intímna blízkosť medzi Florianom a čitateľom, patriaca k florianovskému programu, pretože knihy sa naďalej vydávali s tradičnou anonymitou. Od adventu roku 1926 začínajú vychádzať Archy, ktoré nahradili zborníky vydávané v rámci Kurzov. V marci 1927 sa udalosti ešte hýbu, ale najlepšie roky sú dávno preč. Napriek tomu, v roku 1929 ešte vychádza 8 monografií Dobrého diela.    

V 30.tych rokoch však opäť naplno prepuká kríza a vydávanie kníh sa stenčuje na minimum. V rokoch 1934-1935 skupina okolo Floriana takmer nevydáva. Florian je navyše zatlačený do úzadia, napríklad Máriou Štechovou pri vydávaní Archov. Pred 2. svetovou vojnou však aspoň na krátko prichádza k určitému oživeniu. Vychádza napríklad výborné dielo Maxa Picarda: Človek na úteku, ktoré bravúrne postihuje mnohé paradigmy moderného ? i súčasného veku.  41. číslo Archov však nepustí cenzúra a s vydávaním to ide dole z kopca.

V roku 1940 pod Florianovým vedením vychádzajú Archy takmer mesačne, za to v oveľa menšom náklade.

Florian krátko pred smrťou hodnotí svoje dielo takto: ?? naše zakladanie nemá úspech, ako nemalo Zakladanie Sv. Terézie, lebo nie je s nami jednomyseľných toľko, aby vyvažovali náklady??.

Tento neúspech zdôrazňuje i zánik Archov v roku 1941, kedy sa Florian ocitá bez miesta, kde by mohol prezentovať svoje názory. Florian počiatkom októbra ochorie a 29. decembra 1941 zomiera.

Dielo Josefa Floriana a jeho okruhu počíta: 405 zväzkov /z toho 250 francúzskych autorov/ + 4 čísla Najmenšej Revue: z toho 254 knižných publikácií, často rozsiahlych, 20 výtvarných edícií, 13 zošitov Prameňov, vlastné dielo Florianovo má pritom 2 zväzky. Sám Florian ďalej preložil 57 zväzkov, z čoho 52 vydal vlastným nákladom.

O svojom diele povedal: ?Bolo treba osvieženie v súčasných suchopároch duší, proti ktorým tohtoročná vyprahlosť prírody je rajom desiatimi riekami zavlažovaným.?

Peter Frišo

BEDNÁŘOVÁ, Jitka: Frankofilie Josefa Floriana., Souvislosti 3/2003., http://www.souvislosti.cz/303/bednar.html

BEDNÁŘOVÁ, Jitka: J. Florian v denníkoch L. Bloya.,

STANKOVIČ, Andrej: Okradli chudého ? Příběh Josefa Floriana a jeho díla., VOTOBIA : Olomouc, 1998.

Podobné články:

• Zadržte …, Branislav Jáger, Kultúrna vojnaÚvodníky
• Geniálny Léon Bloy ? paradigma konzervatívca, Peter Frišo, Galéria slávnych

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...