Odporuje viera rozumu? Musia byť kresťana proti modernému mysleniu? Otázky bývalému ?najvyššiemu ochrancovi viery? v Ríme, kardinálovi Ratzingerovi, toho času pápežovi Benediktovi XVI.

Pápež Ján Pavol II. vo svojej knihe ? Prekročiť prah nádeje? hovoril o význame osvety. Povedal, že teraz by sme vlastne mali dôjsť k objasneniu ?moderného myslenia?. Ján Pavol II. je presvedčený, že epochou osvietenstva začalo povážlivé rozštiepenie vedomia, ktoré dnes môžeme pociťovať aj v cirkvi: Na jednej strane sú tí, ktorí úplne vsádzajú na rozum, teda sledujú len ?ratio? a na druhej strane tí, ktorí veria. Nezriedka vzniká dojem, že človek môže len jedno alebo druhé: buď vedieť a byť rozumný alebo veriť. Tento protiklad rozum ? viera je niečím nekatolíckym, pretože cirkev vždy zdôrazňovala, že k poznaniu Boha je možné dôjsť aj obyčajným rozumom. Stal sa medzitým pojem ?prirodzený zákon? cudzím slovom, umožňujúcim takéto rozštiepenie?

Bohužiaľ, je to tak, pretože pojem ?prirodzenosť? bol medzitým natoľko prisvojený prírodnými vedami, že jeho pôvodný filozofický obsah už nie je dnešnému človeku jazykovo zrejmý; nie je mu už prístupný. To, že sú tu myslené, inak povedané, základné vzory skutočnosti a nie jednotlivé priebehy zákonitosti, to skutočne zmizlo zo zorného poľa.

Celkovo by som vami popísaný program označil za ?sebakritiku moderného myslenia? tak, aby sa stalo úplne samo sebou. Vaša analýza je správna a ja ju môžem z dôvodu popísaného nebezpečenstva iba podčiarknuť. Frankfurtská škola hovorila o dialektike moderného myslenia. Bolo tým myslené nasledujúce: Ak pôjde osvietenské myslenie stále tým smerom, ktorým sa vydalo, zničí samo seba, pretože potom svoje základné pojmy ? sloboda, rozum atď. ? natoľko zradikalizuje, že sa sloboda, ako radikálna individuálna sloboda, súčasne stane ničiteľom slobody a rozum sa zúži a odreže od svojich prameňov. A tak, pokiaľ tu moderné myslenie chce zostať, musí sa zaoberať sebakritikou, v ktorej nájde svoju vlastnú a správnu podstatu.

Znamená to, že moderné myslenie je dnes pomerne útržkovité?

V každom prípade sa ešte nedostalo na cestu, na ktorej by sa úplne prejavila jeho pozitívna podstata. Inak povedané: Nastala redukcia rozumu, pretože bol odsunutý z dosahu viery a mal obstáť len sám osebe, bez akéhokoľvek vplyvu viery a zjavení. To znamená, že moderné myslenie sa vedome stalo nedoslýchavým voči ostatným skutočnostiam, na rozdiel od toho, ktoré vychádza zo zjavenia, z viery. Ono ani nemôže počuť, pretože by stratilo svoju rýdzosť, pretože filozofia by už nebola filozofiou. Takéto je o tom zmýšľanie a to má za následok, že nakoniec je považované za pravdu iba to, čo sa dá experimentálne overiť. Rozum sa obmedzuje len na úzky sektor, práve ten prírodovedne dokázateľný, a tým sa významné skutočnosti ľudského bytia zatlačia do ľubovôle a iracionality. Tým vzniká určitý druh schizofrénie. Ako rozumné ostáva len to, čo je experimentálne overené. Všetko ostatné, to znamená závažné ľudské otázky a otázky každého jednotlivca, sú odsunuté do iracionality. Tým sa ľudstvo vo svojej podstate stáva iracionálnym.

To je naše nebezpečenstvo a naša choroba, tu je potrebné zasiahnuť. Musíme znovu ukázať, že rozum je omnoho väčší a obsiahlejší. Čo nie je experimentálne overené, nemusí byť ešte nerozumné. Je tu skôr iný spôsob vidiaceho a vnímajúceho rozumu, ktorým ešte len dôjde k svojej vlastnej veľkosti, tým, že pochopí, kto vlastne je. To pochopí len vtedy, keď zároveň počuje oslovenie Boha. Znamená to, že sa opäť musíme dopracovať k väčšej rozumnosti, podľa ktorej viera nie je iracionálna. Zostáva síce mystériom, ale rozumným a rozumom uchopiteľným. S takouto rozumnosťou, otvorenou jej veľkým možnostiam, potom svet vedy znovu získa svoje ľudské meradlá a svoju ľudskú súvislosť.

Ak to rozvedieme ďalej, v ponímaní tejto vami popísanej schizofrénie to znamená, že otázka pravdy a jej zodpovedanie boli odsunuté do oblasti iracionálna a tam ponechané. Vyplýva z toho strach moderného človeka položiť si správne otázku pravdy a prijať takú odpoveď, ktorá by v sebe možno zahŕňala absolútny nárok?

Je to tak. Skutočne môžeme v posledných sto päťdesiatich rokoch dejín vedy zreteľne pozorovať rast tohto strachu z pravdy. Vážny vedec sa už nebude pýtať, či sú pravdivé Platónove dialógy, či je pravda to, čo hovorí, ale bude len filozoficky analyzovať, zaraďovať, skúmať, ako texty vznikali, aké existujú súvislosti, ako budú ďalej pôsobiť a podobne.

Nie je to ale príliš málo?

Nepochybne. Dnes sa mnohým zdá nevedecké pýtať sa, či je niečo pravdivé, keď to nie je dokázateľné rovnako exaktným spôsobom ako fyzikálne pochody. Práve tým sa veda okliešťuje, zbavuje svojprávnosti a končí práve v okamihu, v ktorom to vlastne ešte len začína. Práve otázka pravdy, tak ako ju položil Sokrates, ešte len vedu vytvorila. Je veľmi dôležité, aby veda opäť našla odvahu pýtať sa na pravdu a otázku pravdy priradila do oblasti rozumu. Týmto spôsobom sa dá prekonať strach z pravdy, ktorý tu skutočne existuje.

Strach z pravdy ale už dávno zasiahol aj cirkev.

Celkom zreteľne. Prirodzene, sú tu ďalšie motívy. Človek sa obáva, keď povie: ?To je pravda?, že bude intolerantný voči druhým a že napomáha intolerancii ako takej. V našom vedomí sa takpovediac vytvorila súvislosť medzi pravdou a intoleranciou. Iste, je dejinnou skutočnosťou, že  v mene pravdy sa často konalo netolerantne. Ale neexistuje snáď nič, čo by v dejinách nebolo zneužité. Zneužíva sa veda, je zneužívaná justícia. Keby mal človek robiť iba to, čo je nezneužiteľné, v podstate by nemohol robiť vôbec nič.

Tolerancia sa nezriedka zamieňa s obľubou…

Áno. A tým sa tolerancia stáva nezmyslenou, pretože človek potom žije bez meradiel hodnôt, a v dôsledku toho si už nemôže vážiť ani sám seba, ani druhého.

Nemá ten, kto si nepripustí otázku po pravde, nakoniec problémy s nájdením skutočnej slobody?

Je to tak. Pretože v čom potom ešte sloboda spočíva? Vlastne už len v tom, že si každý môže robiť, pokiaľ sa to dá, čo sa mu zachce a mať všetko, čo si zažiada. To, čo ľudia smú potom môže byť určované už len akýmisi dopravnými predpismi, pričom každý takýto predpis je opäť vnímaný ako nespravodlivosť a nesloboda. Spor o stále väčší priestor ľubovôle vedie nakoniec k spoločnému sebazničeniu slobody.

Tým sa ale nesprávne pochopená sloboda, ako perverzia skutočnej slobody, stáva predchodcom anarchie?

Áno. Je to tiež zrejmá dejinná skúsenosť: Kde sloboda nie je viazaná na spoločné mravné merítka a na pravdu, kde sa stáva iba výmenou ľubovôle, tam vyvoláva diktatúru, pretože anarchia je vždy motorom diktatúry.

Domnievate sa že téma slobody a zodpovednosti s ohľadom na pravdu by mala byť závažnou témou nasledujúcich desaťročí?

Celkom určite. Sloboda bola veľkou témou posledných troch desaťročí. Ale stále viac sa izolujúci a bezobsažnejší pojem slobody dokázal spoločnosť rozdeliť. Jednotlivca popudil proti inštitúciám a jedny záujmové skupiny proti druhým. Takáto sloboda škodí vo svojom dôsledku občanom, pretože je iba karikatúrou skutočnej slobody. Je naozaj najvyšší čas, aby sa veľká téma slobody začala ponímať v súvislosti so zodpovednosťou a pravdou, pretože inak sloboda prestane existovať.

Na tomto mieste by mohla vyvstať námietka, že každý, kto vystúpi s nárokom na pravdu, nemusí zároveň zmýšľať ekumenicky. Aj iné vierovyznania vystupujú s nárokom na pravdu. Nie je to ešte stále nevyriešená otázka?

Isteže, bude musieť byť ďalej vysvetlená. Ale keď ide o pravdu, ide aj o zásadnú schopnosť náhľadu. Pretože k podstate pravdy predsa patrí aj jej otvorenosť. Je niečím, čo nepatrí jednotlivcovi, čo nie je súkromnou vecou, ale otvára sa ľudskému duchu ako takému. V tomto zmysle v sebe nárok na pravdu zahŕňa i úlohu sprostredkovať schopnosť náhľadu. Dialóg neznamená, že nikto na nič neverí, ale že sa spoločne vystavíme svetlu pravdy, aby sme do nej vošli. Potom dôjde aj k spoločnému porozumeniu.

Rozhovor bol uverejnený v časopise Mezinárodní katolícky report č. 4 z roku 1997.

Preložila Mária Jágrová

 Tlačiť článok