“Cisár Karol I. si nadovšetko želal mier. Bol jediným slušným mužom, ktorý počas vojny zastával zodpovednú funkciu, ale nepočúvali ho. Preto musel odísť.” /Anatole France/

Ako prvého monarchu v našej Galérii slávnych vám predstavujeme naozaj hodného panovníka: Karola I. Niežeby sme naňho doposiaľ nemysleli ? ale chceli sme vás pripraviť, aby ste prvého apríla nemysleli v prvom rade na žartíky. Tento dátum je totiž významnejší: je dňom úmrtia veľkého muža Karola I. Úmrtie však v tomto prípade znamená zrodenie svätca. V tomto zmysle budeme teda oslavovať 84. narodeniny.

Správne načasovanie ?

Mnohí by mohli namietnuť, že vhodnejšou dobou na oslavu by bol október. Tretieho  októbra 2004 bol Karol I. svätým otcom Jánom Pavlom II. beatifikovaný; 16. októbra 1918 vydal Karol Manifest o federalizácii Predlitavska; z hľadiska nášho štátu je potom zaujímavý 28. október 1918 ako vznik 1.ČSR.

Možno práve preto je vhodné, že si tohoto veľkého a svätého muža uctíme skôr ako sa ozvú rôzni nacionalisti, rovnostári a mytológovia. Spomeňme si len na editorial 44. čísla časopisu .týždeň z minulého roka. Šéfredaktor Štefan Hríb v ňom dal priestor svojim emóciám, keď začal oplakávať 28. október 1918. Tatíček Masaryk je v ňom aj Hríbovým ?tatíčkom?. Gnostické heslo jakobínskeho tatíčka: ?Ježiš, nie cézar?, nám dokonca dáva za vzor. Akosi však zabudol poznamenať, že Masaryk považoval Ježiša za obyčajného smrteľníka a neveril ani vo svätú Trojicu.

Základy, na ktorých povstala 1. ČSR, boli napriek rozsiahlej mytológii nepríjemné. Bledli však v porovnaní s dôsledkami, ktoré prinášali. Nedobré to bolo s Masarykovým morálnym profilom. Tento protikatolícky agitátor sa dokonca neváhal v takom prípade chopiť lží. Naproti nemu stál panovník, ktorý dokázal tak veľa obetovať pre svoj ľud, pre svoje národy.

Karol sa vždy snažil o dobro každého jednotlivého národa monarchie, hoc rozbúreným vlnám nacionalizmu sa už čeliť nedalo. Ako šafranu bolo triezvo uvažujúcich politikov, ktorí by podržali panovníka aj s jeho politickou koncepciou (jasne najlepšou zo všetkých, mimochodom). Práve paradox vlády tohto svätca, silne veriaceho, hlboko mravného, vzdelaného a vnímavého muža, ostro kontrastuje s nezmysleným rozbitím monarchie. Ak jeden z mála žurnalistov, ktorého môžeme u nás nazvať osobnosťou, píše, že dostal strach, že nikto neoslavuje 28. október, lebo ten sa stal irelevantným, vypovedá to o mnohom. Tento deň by mala totiž prekryť čierna stuha, naznačujúca úzke prepojenie tohto dňa s Mníchovom 1938 a Jaltou 1945.

O to viac patrí do našej Galérie slávnych muž, ktorý sa snažil tomu všetkému (druhej svetovej vojne a komunistickému otroctvu) zabrániť. A do októbra môžeme porozmýšľať, či práve rozbitie monarchie nebolo skutočným ujarmením v žalári.

Prečo Karol  ?

“Cisár Karol chcel mier. Bol jediným slušným mužom, ktorý v priebehu vojny zastával zodpovednú funkciu, ale nepočúvali ho. Preto musel odísť.”                /Anatole France/

Čím viac som sa o tomto panovníkovi dozvedel, tým viac ma prenikala úcta a chápal som, prečo ho pápež beatifikoval. Karol I. bol skutočným vzorom a to po každej stránke. Na celom svete dnes nenájdeme jediného vládcu, či vôbec politika, ktorý by sa mu čo i len približoval. Pravdepodobne takého nenájdeme ani v celom 20.storočí, plnom zločincov na čele štátov, a to aj demokraticky zvolených.

Habsburg, ktorý sa za výkon svojho úradu cítil byť zodpovedný pred Bohom, bol iný. Mal pevnú katolícku vieru, už v mladom veku vynikal skromnosťou, oddanosťou, prenikavým úsudkom, zbožnosťou, miernosťou, svedomitosťou, pravdovravnosťou a zodpovednosťou. Netreba zabúdať ani na vernosť manželke Zite, s ktorou Karol tvoril dokonalý katolícky pár, obklopený láskou až za hrob. A bol príkladným vzorom pre všetky dnešné katolícke páry a rodiny. Sám svätý pápež Pius X. tomuto páru požehnal.

Svet sa rútil do nezmyselnej vojny, ktorú Karol nechcel a ani sa na jej vzniku nepodieľal. Stal sa nástupníkom trónu, no i ako dôstojníkovi mu bola odporná eufória, ktorá na začiatku vojny vypukla. Sám túžil po mieri a preň počas celej vojny pracoval. Nevyhol sa však ani bojom, pri ktorých ukázal dávku odvahy a takmer prišiel o život. Napriek lživej propagande, ktorá sa rozhostila pri jeho beatifikácii, Karol bol najhumánnejším lídrom, aký sa v tejto strašnej vojne vyskytol. Historici to potvrdzujú.

Bol skutočným vzorom uplatňovania katolíckej etiky na bojisku. Keď sa po smrti starého cisára Františka Jozefa I. stal cisárom, jeho kroky opäť viedli k mierovým snahám. Spolu s pápežom Benediktom XV. a švagrovcami Bourbonskými usiloval o mier. Nacionalizmus v monarchii, ako aj záujmy Nemecka a mocností Dohody, však všetko prekazili.

Vojnu napokon Centrálne mocnosti prehrali, čo stálo a malo stáť celý svet obrovskú cenu. Úplne inak by to dopadlo, keby sa vtedy boli prijali Karolove návrhy na mier bez víťazov. Vojna bola skončila skôr; nebolo by Hitlera, ani Lenina. Socialistickí šialenci Clemenceau a Wilson začali stavať kulisy pre ďalšie krvavé jatky 20. storočia. Monarchia bola mŕtva, darmo sa ju Karol snažiť zachovať (viac v Dekréte o federalizácii Predlitavska a článku Davida Hibscha, ktorý tu prinášame, pozn. autora). Jakobíni ju rozbili. Toto je skutočný dôvod na smútok.

Karol, zodpovedný za vládu jedine Bohu, nerezignoval, ale snažil sa navrátiť na trón. Ten mu napokon právom patril. Dva pokusy v Maďarsku zhatil predovšetkým vierolomný regent Horthy.

Veľký panovník, rex sacerdotas, zosnul v Pánu 1. apríla 1922 vo vyhnanstve a v chudobe na Madeire. Mal by byť vzorom každého katolíka.

Peter Frišo

Podobné články:

• Tyranie liberalismu I., James Kalb, Kultúrna vojna
• Narnia – rozprávkový mýtus v kine a knihe, Peter Frišo, Recenzia
• Don Quichotte – Krédo, Branislav Jáger, Domáca politikaÚvodníky
• Evelyn Waugh – spisovateľ 20. storočia, Peter Frišo, Galéria slávnych
• Alexis de Tocqueville – génius demokratického veku, Roman Joch, Galéria slávnych

Ohodnoť článok: (počet hlasov:3, priemer: 2.67 z 3)

 Loading ...