Michael D. O’Brien je spisovateľ a maliar z kanadského Ontaria. Je bývalým vydavateľom časopisu Nazareth Journal, v súčasnosti často prednáša na témy z oblasti viery a kultúry. Jeho prvý román Father Elijah (u nás ?Apokalypsa?, vyd. Triality, Ronov nad Dobravou, 1998) vyvolal veľký ohlas u odbornej i laickej verejnosti.

Povedzte nám niečo o románe Apokalypsa?

Je to príbeh o dileme, v ktorej sa ľudia ocitnú v istom historickom okamihu, keď všetko, čo pokladáme za naše bezpečné zábradlie, začne sa rúcať: spoločenský poriadok, náboženský poriadok atď. A tak je ústredná postava, Otec Eliáš, vtiahnutá do krízy, ktorá postihne každého, keď sa jeho svet zrúti. V tom istom čase je však povolaný k heroickej odvahe, k hrdinskej misii pre univerzálnu Cirkev ? a to práve v okamihu, keď sa cíti najslabší a najmenej pripravený. Je to, samozrejme, paradox zakotvený v Písme: že v našej slabosti nájdeme silu Kristovu. Je to vtedy, keď sme si najviac vedomí svojej úbohosti ako stvorení pred Bohom. V tom momente sme pripravení na plné priehrštia Jeho milosti. Bez tohto vedomia slabosti a chudoby získava nevyhnutne navrch pýcha. Je to duchovný problém, ktorý v modernom svete zasahuje do istej miery každého z nás. Toto ma pomklo k napísaniu románu Apokalypsa.

Apokalypsa je koniec sveta. Sme my teraz pred jeho koncom?

Neviem. Každá generácia musí bdieť, ako nás Pán vyzval v Evanjeliu. Písmo nás učí, že najmenej ostražité pokolenie bude vystavené tej najťažšej skúške. Takže môj román ? oproti ďalším apokalyptickým románom, ktoré sa v ostatnom čase objavili ? sa nepokúša predpovedať špecifické detaily apokalypsy alebo ukázať na konkrétne osobnosti svetovej scény. Chce po čitateľovi, aby šiel hlbšie a kládol si otázku: Som ja sám pripravený čeliť duchovnej kríze, do ktorej budem vtiahnutý, ak sú práve tieto dni tými poslednými, na ktoré poukazovali proroci? Pravé kresťanské proroctvo je o príprave srdca a mysle prijať pravdu. Preto sú úhľadné veštby o blízkej budúcnosti iba podrývaním skutočného ducha bedlivosti.

Použili ste postavy zo súčasnosti. Pápež v románe je nie príliš dobre zamaskovaný Ján Pavol II.

Áno. Snažil som sa nezmiešať dimenzie súčasnosti a budúcnosti. Chcel som vyjadriť problematiku všeobecne, ale zároveň aj zasadiť ju v istej miere do našich dní ? aby si čitateľ podvedome nevytlačil problém apokalypsy niekam do vzdialenej budúcnosti, ktorá sa jeho prítomnosti vôbec netýka. Chcel som dať čitateľovi pocítiť zmysel bezprostrednosti, zmysel miesta, zmysel zakotvenia v dejinách. No zároveň som nechcel byť príliš špecifický. Nebolo mojím cieľom hrať sa na proroka. Jednoducho som chcel budovať na tradíciu, ktorá bola vždy s nami a klásť základné otázky, ktoré si musí klásť každé pokolenie.

Vravíte, že keď príde skutočný koniec sveta, ľudia budú naň možno najmenej pripravení. To mi pripomína jednu vašu esej. V nej píšete, že ľudia si dnes neuvedomujú, že ?deje sa to najhoršie.? Spomínam si dobre?

Táto myšlienka ma prenasleduje sústavne. Ľudská psychika je taká, že vždy máme tendenciu vnímať naše časy ako normálne. Narodili sme sa a vyrástli v určitej kultúre, obklopení určitými hmotnými a duchovnými reáliami. Pre každú generáciu to je nedokonalý svet, ale predsa ? je to náš svet. V istom bode dejín však nastane okamih poslednej apokalypsy. Generácii, ktorú tieto udalosti zastihnú, však svet bude pripadať ako normálny. Ľudia budú vidieť problémy. Možno veľmi vážne problémy. Ale predsa sa im to nebude zdať ako krajná kríza, prezentovaná v Zjavení sv. Jána. To je naše nebezpečenstvo ? čo ak práve zakúšame chvíle skutočnej apokalypsy a nie iba dákej generálky na ňu? Neuvedomovaním si týchto aspektov poľavuje naša duchovná i rozumová obranyschopnosť a stávame sa veľmi zraniteľnými duchovi Antikrista, ktorého aktivita stúpne na konci vekov. Musíme vystúpiť nad históriu, zmyslovo i duchovne. Bez tejto vnímavosti sa človek stáva ľahkou korisťou kolektivistických spoločenských teórií, politických systémov alebo vlastných padlých sklonov, ktoré naša kultúra tak utvrdzuje a hojne odmeňuje.

To mi pripomína vašu inú esej: Nový totalitarizmus. Citujete tam Chestertonov výrok, že je to vždy štát, kto ničí ? či už Američania pivo alebo Hitler všetko ostatné. Vy vravíte, že dnešní totalitaristi sú iní v tom, že sú ťažšie postrehnuteľní ako kedykoľvek predtým. Čo spôsobuje túto slepotu?

Jej zdrojom je duchovná nezriadenosť. Tá zas pramení v hriechu a omyle. Žijeme v kultúre, ktorej panujú lži, a ktorá odmeňuje tých, ktorí k lži ľnú. Ak človek dá vnútorný súhlas hriechu a omylu, jeho ľudské schopnosti systematicky potemnievajú. V najhoršom prípade zamĺknu úplne. Nie je už schopní vnímať realitu. Kultúra, ktorá takýchto ľudí vyrába, a politické systémy, ktoré z takejto kultúry vzchádzajú, musia skončiť v nejakom druhu totalitarizmu. Peter Kreeft píše v jednej zo svojich kníh: ?Máme na výber ? buď svedomie, alebo poliši.? Ľud, ktorý opustí morálne normy zjavené Bohom, bude stále násilníckejší a ľudí degraduje na obyčajné objekty spotreby. Následný spoločenský kolaps si vyžiada štátny zásah. Policajný štát povstane, aby kontroloval stále chaotickejšie pomery.

Sám ste praktizovali domácu školu (home-schooling) a sám najlepšie viete, že tento fenomén v Severnej Amerike rastie. Je to pokus, ako sa vyhnúť ?mäkkej totalite? moderného štátu. Myslíte si, že štát začne prejavovať viditeľné snahy o zamedzenie domácej školy? Alebo ju nechá tak? Aké pokusy vyvíja teraz?

Situácia je odlišná v tej ktorej provincii v Kanade a tom ktorom štáte v Amerike. Niektoré štáty sú veľmi tolerantné. V Kanade napríklad Alberta veľmi podporuje domáce vzdelávanie. V Ontáriu, kde do systému prúdia masívne investície a je najväčšou vzdelávacou entitou v Kanade, vládne otvorené nepriateľstvo k domácej škole. Niektorí právnici v službách hnutia pre domáce vzdelávanie dokonca hovoria, že toto vzrastajúce obťažovanie sa vymyká z medzí zákona o vzdelávaní. Je tu jedna paralela. Vzniká, kdekoľvek rodičia uchopia svoje práva ako prvých učiteľov svojich detí ? práva, ktoré, mimochodom, Cirkev veľmi podporuje. Kdekoľvek rodičia pochopia svoje zákonné práva a kdekoľvek odporujú štátnym pokusom o  obmedzovanie  týchto svojich práv a povinností, štát sa stiahne.

Hnutie domáceho vzdelávania je ale v poriadnej menšine.

Áno, ale bez ohľadu na čísla musíme mať na pamäti, že kdekoľvek štát zasahuje do tradičných práv a povinností rodiny, na ceste sú horšie zlá. Bože uchovaj! Musíme dúfať, že ľudia zastavia deštruktívne tendencie v politike, spoločenskom živote a kultúre. Ak sa nezobudíme, zdedíme desivý svet. Russel Kirk varuje, že ak sa kultúra pokazí a predstavivosť zdiabolizuje, spoločnosť zdedí kynoženie a oheň. Je to jednoduché.

Ako podľa vás vyzerá ideál vzdelania?

Mojím snom je uvidieť vzkriesenie malých kresťanských škôl všade navôkol, ktoré by horlili za tradičnými konceptmi skutočného klasického vzdelania. Mali by byť dostatočne malé, aby učitelia poznali deti jednotlivo, aby im plne ležal na srdci osud dieťaťa. Že je to neuskutočniteľný ideál? Nemyslím si to. Nazdávam sa, že je veľmi veľa nadaných mladých učiteľov, motivovaných ľudí, ktorí majú radi deti. Dnes si myslia, že jedinou možnosťou je nechať sa pohltiť štátnym vzdelávacím megasystémom. Myslím, že návrat j menším, osobnejším, chestertonovskejším konceptom vzdelávania by priniesol oživenie spoločnosti samotnej. Pretože jej prvoradým záujmom by bola osobnosť dieťaťa a jeho rast v pravde. Súčasný systém je iba veľkou továrňou na masové spracovávanie detí.

Kde ste nachádzali svoju spisovateľskú inšpiráciu?

U mnohých autorov, ale predovšetkým Flannery O’Connor, americkej poviedkarky, románopisca Walkera Percyho a vynikajúceho, no menej známeho Wendella Berryho. Dojem vo mne zanechal aj Alexander Solženicyn, predovšetkým jeho veľký román Rakovina.

A Chesterton?

Môj dlh Chestertonovi je obrovský. Chesterton bol pre mňa vzorom spôsobom, akým to robili svätci ostatných dvoch tisícročí. Chesterton bol plne moderný človek a zároveň plne oddaný Kristovi a Jeho Cirkvi, ponúkol model šírky mysle, spojenej so šírkou srdca a imaginácie. Chesterton je ikona, ak chcete, veľkosti, ku ktorej sme všetci povolaná silou milosti. Stelesňoval predstavivosť, ktorá bola pokrstená. Bol srdcom, ktoré naozaj milovalo. Dokonca ani jeho nepriatelia si nemohli pomôcť a nemať ho radi. Takéto niečo umožní iba milosť. Jeho humor bol jednou z jeho najpodmanivejších čŕt. Robil pravdu uveriteľnou. Robil kresťanský život vierohodným a atraktívnym ? dokonca aj voči intelektuálom, ktorí majú inak hrubé steny. Od čias osvietenstva sa intelekt a predstavivosť dostali stále viac a viac do ríše pýchy, zvrchovaného ?ja?. Západný človek veľmi potrebuje ľudí ako bol Chesterton. Ukazuje, že Kristus prišiel osvietiť ľudskú myseľ a posvätiť predstavivosť tak, aby tvorivosť človeka odrážala nekonečnú tvorivosť Božiu. Srdce sa takisto musí očistiť, aby mohlo slobodne milovať. Chesterton to vedel a podľa toho žil, povedal by som: až k bodu svätosti.

Rozhovor pre Gilbert!, časopis nadväzujúci na myšlienky G. K. Chestertona. Zhováral sa Ronald McCloskey,

Zdroj: www. studiobrien.com

Preložil Jaroslav Bublinec

Podobné články:

• Zo sveta, Branislav Jáger, Zo sveta
• Zo sveta, Branislav Jáger, Zo sveta
• Zo sveta, Branislav Jáger, Zo sveta
• Zo sveta, Branislav Jáger, Zo sveta
• Zo sveta, Branislav Jáger, Zo sveta

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...