.. Umelé zjednocovanie opozície je kontraproduktívne. Zužuje totiž ponuku alternatívnych riešení. A tým znižuje konkurenciu opozičných strán. V tomto zmysle sa spoločný postup opozície dá považovať za deviantný. …  

Čo je a čo nie je pravica.

Najznámejšou a najrozšírenejšou metódou klasifikácie politických strán v súčasnej politológii je ich rozdelenie do pravo-ľavého spektra. Ide o úsečku, ohraničenú krajnou ľavicou a pravicou ako svojimi extrémnymi pólmi, medzi ktoré sa umiestňujú pozície ostatných strán. Takto strany dostávajú prívlastky ?ľavicové?, resp. ?pravicové?. Moderný vedec si tak splnil svoj cieľ prispôsobiť spoločenské vedy metodológii prírodných vied ? t. j. všetky fenomény nahádzať do škatuliek, tabuliek, vzorcov, do ktorých sa dajú dosádzať rôzne premenné a počítať konkrétne výsledky.  

Ekonómovia si to zjednodušili ešte viac. Ich jediným kritériom je postoj strán k podružným problémom, ktorými sa momentálne nadchýnajú davy. Chcete znižovať deficit, dane, úroky? Chcete privatizovať? Ste pravičiar. Ak ste proti, patríte k ľavici.     

Obom prístupom vyčítam nepresnosť, redukcionizmus a najmä ideologickosť. Nie všetky sociálne javy sa totiž dajú počítať, merať, vážiť, či zaznačiť do grafu (hoci niektoré sa dajú) a nie všetky politické strany konajú v područí nejakej ideológie (hoci väčšina áno).  

Pôvodný význam pojmov pravica ? ľavica bol úplne iný. Vznikol v 18. storočí počas zasadnutia Generálnych stavov vo Francúzsku. Na jednej strane stáli zástancovia existujúceho poriadku ktorý mal síce mnoho evidentných chýb, ktorý však počas stáročí dokázal svoju funkčnosť, a ktorého podstatu považovali za dobrú. Proti nim stáli hlásatelia novej, dokonalej spoločnosti. Kým prvá skupina navrhovala korekciu konkrétnych nedostatkov, reprezentanti druhej skupiny boli presvedčení, že nová, dokonalá spoločnosť môže vyrásť jedine na ruinách tej pôvodnej. Aby sa mohla zrodiť, všetko staré musí zomrieť (vrátane tisícok ľudí, ktorí sa do tejto novej, dokonalej spoločnosti nehodili). Prvá skupina sa posadila na pravo od kráľa, zatiaľ čo radikáli sedeli vľavo. Poslanci KDH by sedeli po kráľovej pravici.  

KDH je stranou kresťansko-konzervatívnou. Presvedčenia väčšiny jeho členov nie sú odvodzované zo žiadnej ideológie. Môžeme ich dokonca označiť za anti-ideologické. Pre túto chvíľu ich nazvime životným postojom. Vidíme okolo seba existujúci poriadok s jeho pozitívami, ale aj negatívami. Snažíme sa zachovávať a posilňovať to, čo považujeme za dobré, správne a pravdivé a vylepšovať, alebo korigovať to, čo tieto kritériá nespĺňa. Ruky nám zväzuje nie ideológia, ale zodpovednosť za spoločnosť a štát, o ktorý sa chceme starať tak, ako sa otec stará o svoju rodinu. Preto sa zriekame plánovania novej, podstatne lepšej spoločnosti. Myslíme si, že niečo také nie je možné dosiahnuť ľudskými silami. K podobným konceptom pristupujeme vždy s nedôverou. Odmietame všetky ideológie, pretože nepokrývajú celú škálu a rozmanitosť života spoločnosti a redukujú ju (často účelovo) len na problém, ktorý sami považujú za kľúčový. KDH je pravicovou stranou, avšak v zmysle o akom sa obmedzencom moderných vied ani len nesníva.  

Ďalšou stranou, ktorá sa akosi vymyká z rámca danej úsečky, či ekonomických kritérií je SMK. Je to strana, ktorá v sebe zahŕňa kresťanský, liberálny a socialistický prúd ? teda ?pravicu? aj ?ľavicu?. Tmelom, spájajúcim tieto navzájom protichodné smery, je nacionalizmus. Ak by to tak nebolo, na Slovensku by existovali minimálne tri maďarské politické strany: kresťanská, liberálna a socialistická. Tieto by predkladali vlastné vízie (kresťanské, liberálne, socialistické) a hľadali by si partnerov na základe programovej spriaznenosti. Nacionalizmus SMK však spôsobuje, že maďarskému kresťanovi, či liberálovi je bližší skôr maďarský komunista, ako slovenský kresťan, či slovenský liberál. Fikcia o pravicovosti SMK je skôr želaním niektorých intelektuálov, s realitou nemá nič spoločné.     

O spoločnom postupe opozičnej “pravice”. 

To, čo sa na Slovensku označuje ako pravica, je v skutočnosti trojica navzájom veľmi odlišných predstáv o spoločnosti, ktoré sa z času na čas stretnú v konkrétnych bodoch. Za rozšírenie omylu o vzájomnej blízkosti ?pravicových strán? môžu do značnej miery aj ich reprezentanti. Aj dnes sa predháňajú v ubezpečovaní médií o tom, ako majú k sebe blízko a akou jednotnou opozíciou budú. Odstúpivší podpredseda KDH Daniel Lipšic sa médiám zdôveril, ako sa už teší na spoluprácu s SDKÚ v opozícii. KDH podľa neho s SDKÚ ?musí? spolupracovať, vraj je na takúto spoluprácu odsúdené. Na pobyt v opozícii (spolu s SDKÚ) sa mu však KDH zdalo rovnako odsúdené, dokonca už deň po voľbách. Už o pár dní, či mesiacov sa mu môže zdať KDH ?odsúdené? na rozplynutie v SDKÚ. Nič z toho samozrejme nie je pravda. KDH na bratanie sa s SDKÚ nikto neodsúdil, rovnako ako ho žiaden súd neposlal do opozície. Akokoľvek by si to niektorí politici želali, za každým rozhodnutím stoja (a budú niesť zodpovednosť) konkrétni ľudia, nie nejaká všemocná ruka osudu. Nesúhlasím ani s prehnanou ústretovosťou voči SDKÚ.  

O prvom serióznom rokovaní troch strán súčasnej opozície sa dá uvažovať v dvoch prípadoch. Pri najbližšom vyjednávaní o vytvorení vlády a v prípade straty väčšiny súčasnej vlády v parlamente. Keďže najbližšia vláda sa tak skoro zostavovať nebude a tá súčasná má v parlamente jasnú väčšinu, na koordináciu spoločného postupu neexistuje jediný dôvod. 

Úlohou opozície v demokratickom politickom zriadení je dohliadať na politiku vlády, kontrolovať ju, kritizovať a najmä: predkladať alternatívne návrhy politiky. Umelé zjednocovanie opozície je kontraproduktívne. Zužuje totiž ponuku alternatívnych riešení. A tým znižuje konkurenciu opozičných strán. V tomto zmysle sa spoločný postup opozície dá považovať za deviantný.  

Som za samostatné pôsobenie všetkých troch opozičných strán v Národnej rade SR, za ich vzájomnú súťaž a predkladanie vlastných alternatív, konečne nezaťažených prizmou nutného kompromisu. Nech je v opozícii jasná liberálna, jasná kresťanská a jasná etnicky zameraná strana. A po štyroch rokoch nech volič vystaví účet nielen vláde, ale aj opozícii.  

Branislav Jáger, autor je politológ

článok bol v upravenej podobe uverejnený v Hospodárskych novinách

Podobné články:

• O ľudských povolaniach, Branislav Jáger, PolemikaÚvodníky
• O súčasnej kresťanskej politike, Branislav Jáger, Polemika
• O ľuďoch a túlavých psoch, Branislav Jáger, PolemikaÚvodníky
• O rytířích a budoucnosti Západu, Martin R. Čejka, Rozhovor
• Povera o novinároch, Josef Maria Bochenski, Polemika

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...