Rozhovor s filozofom Jiřím Fuchsom

Si známy ako vytrvalý kritik modernej filozofie, ktorá svojimi výkladmi prevracia poriadok ľudského života naruby. Kresťania nemôžu nevnímať postupujúcu relativizáciu mravnosti, po ktorej nastupuje normalizovanie mravných abnormalít. Nie každý si však uvedomuje, že zdrojom tejto smrtiacej kultúry je práve novoveká filozofia. Mohol by si čitateľom predstaviť svoje dielo, v ktorom sa s touto bezkonkurenčne vládnucou filozofiou kriticky vyrovnávaš?

Výsledkom pätnásťročného kurzu je 6 dielov klasickej filozofie. Prvý sa týka logiky: tá má byť akousi remeselnou zbehlosťou filozofického myslenia. Najdôležitejší je druhý diel ? o pravde. Tu sa vo filozofii rozhoduje o všetkom. Keby chcel niekto pochopiť hlavný dôvod kolosálneho zlyhania filozofie v novoveku, musel by začať problémom pravdy. Tretí diel pojednáva o všeobecných princípoch, ktoré tvoria chrbticu reality. Moderná filozofia túto chrbticu stratila, pretože si k všeobecným princípom zatarasila prístup. Prečo? Pretože vo svojich výkladoch myslenia macošsky obmedzila pravdu. Preto sa jej rúca i výklad reality. Štvrtý diel sa zaoberá dôkazom Boha ? Stvoriteľa. Z dôkazu Boha vyplýva aj rozumnejšie chápanie Božích ?vlastností?. Na opačnom póle sa otázka Boha rýchle prestala klásť. V modernej filozofii sa potom udomácnilo zbožštenie prírody. Moderní teológovia zase v tomto vákuu získali priestor pre odvážne ľubovoľné výpovede o Bohu. V piatom diele ide o dušu a jej nesmrteľnosť ? zase nič pre novoveké myslenie. Hlavný dôvod tejto ignorancie je stále rovnaký: predsudky o pravde, o jej možnosti, povahe a dimenzii. Zatiaľ posledný diel je venovaný problémom osobnosti, ktorá sa realizuje dobrým životom. Moderné myslenie naopak zakladá a rozbieha tendenciu k rozmanitosti náhradných osobností (pokrokových, šoubiznisových a pod.), t.j. tendenciu k neosobnosti.

Okrem toho si šéfredaktorom kritickej revue Distance. Aké je jej zameranie?

Snažíme sa vystihovať a objasňovať závažné omyly a stereotypy, ktoré sa nerušene a úspešne šíria vzdelanostne – kultúrnymi mechanizmami tak, že sa automaticky stávajú pevnou súčasťou životného presvedčenia moderného človeka. Končíme siedmy ročník a so štipkou neskromnosti si dovolím prezradiť, že sa za toto obdobie zhromaždila v Distance kopec výborných textov.

Vo svojich hlavných textoch sa pokúšaš s prihliadnutím k súčasnému stavu myslenia dokazovať pravdu, Boha, nesmrteľnú dušu, princípy mravnosti. To sú i predpoklady kresťanského svetonázoru. Ako odpovieš na námietku, že svojou filozofiou robíš len ideologickú fasádu či službu katolíckej viere?

Podozrenie, že filozof premieta do svojho myslenia osobné presvedčenie, že ho falšuje svojou (subjektívnou) vierou, sa dá pochopiteľne vysloviť vždy. Napríklad aj taký materialista je podozrivý, že názoru o hmote ako Absolútne najprv z rôznych dôvodov uveril, aby ho potom dodatočne predstavoval ako vedecký. Dôležité ale je, či na základe podozrenia daný problém zatracujeme, alebo u podozrenia len stagnujeme. V prvom prípade ho buď zosilňujeme (napr. vyvracaním materializmu), alebo rozptýlime. V druhom prípade by sme sa radšej mali hodnotenia zdržať. Keď ale typický intelektuál našich dní zistí, že sa ešte dnes niekto pokúša o dôkazy Boha či duše, odpíše ho ako niekoho, kto stratil krok s dobou. Akoby vo filozofii doba garantovala hodnotu.

Filozofuješ evidentne proti prúdu. Kritizuješ základy novovekej filozofie a tým i súčasnej kultúry ako vážne prekážky pravdivého pohľadu na človeka a na svet. Asi nebudeš veľmi obľúbený.

Tí, ktorí sa nejakým spôsobom zaoberajú filozofiou, majú celkom jasno: o jej novovekom založení sa nepochybuje. Keď potom niekto o ňom predsa len zapochybuje, nutne narazí na stenu, ktorú si dnešný intelektuál okolo novovekej filozofii postavil. Za stenou potom obvykle zahliadnete svätyňu, v ktorej nefilozoficky adoruje nejaký novoveký filozof. Dnešní filozofi sú v základnej problematike pasívni a receptívni, aj keď si unisono nahovárajú kritickosť ? tú si ale obvykle pletú s obyčajnou negáciou. Kritickosť k vlastným negáciám však už nepoznajú. Keď teda siahneš dnešnému filozofovi na základy, ktoré on v nefilozofickej dôvere iba prevzal, nemôžeš sa čudovať, že v jeho reakciách prevládajú motívy intelektuálnej sebazáchovy. Filozofickú múdrosť v nich nehľadaj.

To isté sa dá ale povedať o závislosti kresťanských filozofov ? napr. na autorite sv. Tomáša. Tu už pasivita nevadí?

Vadí. Som presvedčený, že Tomáš by nekritické prijímanie svojich názorov považoval za profesionálne zlyhanie. Mimochodom, kvôli tomuto presvedčeniu som stratil zamestnanie. Ale nechcem to ďalej rozvádzať.

Dobre, chápem teda, že vo svetskom prostredí môže byť tvoja filozofia vnímaná s ideologickým predpojatím. Ale ako je to v myšlienkovom svete intelektuálne aktívnych kresťanov? Predpokladal by som, že tu so svojim úsilím o racionálnu stabilizáciu právd, ktoré tvoria svetonázorový rámec kresťanskej viery, zaboduješ.

Ako u koho. Niektorí moje postupy a závery akceptujú. Mnohí však vsadili na inú kartu. Nezabúdajme, že kresťanské myslenie je najmenej od 20. storočia v ťažkej defenzíve. To je živná pôda pre komplexy intelektuálnej menejcennosti. Mnohí kresťanskí myslitelia si to kompenzujú tak, že sa otvárajú novovekej filozofii viac, než dovoľujú kritériá pravdy. Tí povrchnejší sa uspokoja s prijatím evolučného mýtu, podľa ktorého musí byť dnešná filozofia jednoducho ďalej ? tak ako je ďalej napríklad prírodoveda. Že by mohla byť ďalej skôr v rozvíjaní filozofických omylov ich neznepokojuje. U týchto kresťanov som potom hodnotený ako ten, ktorý nepochopil požiadavky a vývoj doby.

A pochopil si ich?

Myslím, že postmoderná doba, v ktorej sa nachádzame, vyžaduje vo filozoficko-teologických aspektoch predovšetkým pravdivú diagnózu a zodpovedajúcu terapiu. Teda presný opak diplomatického otvárania sa súčasným trendom a zakrývaniu protikladov, ktoré ordinujú tí, ktorí sa predčasne stotožnili so schémami a spôsobmi súčasného myslenia, ktorí sa chvália, že držia krok s dobou.

Potom sa nečuduj, že mnohých svojim konfrontačným štýlom odpudzuješ. Nedalo by sa to robiť menej konfliktným spôsobom, s väčším porozumením pre druhého, pre iný názor?

Pripúšťam, že môžem niekoho naštvať a že i moje pôsobenie je zaťažené osobnou hriešnosťou. Na druhej strane sa domnievam, že nie je nutné odstraňovať z filozofického myslenia osobné zaujatie. Lebo v ňom ide o pravdy, ktoré hýbu životom. Filozofia je zápasom o pravdu, ktorej sfalšovanie je schopné podstatne dezorientovať ľudský život. Preto si nemyslím, že ideálom filozofovania je chladné, osobne nezúčastnené myslenie na spôsob popisovania fyzikálnych objektov. To, že tak dnes mnohí filozofiu pestujú je dané tým, že svoju energiu vyčerpávajú v obyčajných interpretáciách rôznych filozofov ? že vlastne len pestujú dejiny filozofie. Do veľkých tém a zápasov sa nepúšťajú, pretože doba takýmto dobrodružstvám nepraje. Filozofická klíma je dnes príliš skeptická pre zaujímanie odôvodnených postojov a pre rozlišovanie medzi pravdou a omylom v otázkach slobody, duše, Boha či mravného zákona. Zdanlivá prednosť je tu teda daná tým, že filozofovanie samo zdegenerovalo ? stratilo silu i tému. Pretože si myslím, že poznám dôvody tohto súčasného ochrnutia filozofického myslenia, nemám dôvod pristupovať na dnešné spôsoby pokleslého filozofovania a prispôsobiť sa im. Čo sa dnes pohrdlivo nazýva konfrontačným štýlom, je podľa mňa regulárnym zápasom o pravdu. Kto však padol za obeť dnešnej skeptickej mentalite, ten takúto potrebu nepociťuje.

Lenže sv. Tomáš nemal svoje filozofické myslenie zaťažené dnešnou skepsou a taktiež filozofoval ?neosobne? ? ako matematik.

Záleží na tom, či osobné zaujatie alebo emočný sprievod nutne kazí filozofické myslenie, alebo nie. Ja si myslím, že nie. V dobe postmoderného teoretického rozkladu hodnôt ľudského poznania a konania (ktorý postupne zasahuje i prax) by možno aj Tomáš pridal na razancii. Keď vidíš, s akou samozrejmosťou sa skeptická povrchnosť vydáva za hĺbku, s akou suverénnosťou sa rozporná relativizácia prezentuje ako vyššia múdrosť, s akou nafúkanosťou sa odôvodnené postoje hodnotia ako nekritické a ako toto všetko spôsobuje úbytok hodnôt v ľudskom živote, tak sa ti výrazová naliehavosť nezdá nadbytočná. Ak sa teda kritický text vyčerpáva v emóciách a nahrádza argument silným výrazom, je jalový. Ak je však silnejší výraz sprievodom dobrého argumentu, tak neškodí. Ak sa niekto urazí a kvôli silnejšiemu výrazu odmietne celú kritiku, tak by zrejme reagoval na kritiku zahmlievaním a sofistikou aj keby tam ten emočný sprievod nemala. Pretože tak prezrádza, že mu ide primárne o seba a nie o vec. Moje kritiky sú potom určené predovšetkým tým, ktorí sú v dosahu kritizovaných textov. Majú taktiež za úlohu upozorniť na istý nepomer: na jednej strane sú tu texty, ktoré sa odporúčajú ako normy myslenia, ktoré má byť vraj na úrovni doby a na druhej strane nie je táto samozrejmosť krytá myšlienkovou kvalitou.

Prečo si myslíš, že filozofia tak silno zasahuje do konkrétneho života? Nie je to skôr tak, že si život kráča svojou cestou bez ohľadu na malicherné spory filozofov?

Čím to je, že ešte pred sto rokmi ľudia považovali za samozrejmé, že existuje nejaká norma všeľudskej ušľachtilosti, zatiaľ čo dnes už považujeme morálku, ktorej by sa mali všetci podriadiť, za desivú? Čím to len môže byť, že predtým bol egoizmus považovaný za najostrejší protiklad dobrého života, zatiaľ čo dnes sa mu už učíme rozumieť ako zákonu sebarealizácie, na ktorú máme právo. Pretože zmyslom života je jednoducho užiť si ho. Kategorický imperatív povinnosti bol vystriedaný narcistickým imperatívom. To dnes prednášajú docenti. Myslíš, že sa to nepremietne do životnej praxe? Posuny v hodnotení ľudských činov sú prevratné. Kde asi majú pôvod? Ľudia nové pohľady na život získavajú a učia sa ich z filmov, z časopisov, z literatúry. Odkiaľ asi čerpajú námety ich tvorcovia? Napríklad taký Jandourek pravidelne zásobuje čitateľov MF Dnes systematicky proti kresťanskými etickými názormi. Nech už ide o drogy, feministky, homosexuálov, boj proti potratom, nikdy nesklame. Dá sa síce namietať že tá zaujatosť pochádza z toho, že sa tu ?bývalý kňaz? stále nahlas vyrovnáva so ?zmenou identity?. Ale on svoje konformne – korektné názory zakladá na pokrokových filozofoch. Preto si tiež nahovára, že sú kritické. Alebo si vezmi život viery. Halík učí, že viera a pochybnosť patria k sebe; v skutočnosti sa vylučujú. Čestný medzináboženský dialóg sa má vraj zase viesť tak, že vo východisku musíte pripustiť, že partner môže mať pravdu. To znamená, že v čestnom dialógu musíte spochybniť svoju vieru. Halík tu metie roviny filozofického diškurzu a teologického myslenia. Celkovo sa v týchto jeho poučkách zhodnocuje zmätok, ktorý má v otázkach pravdy. On však ten zmätok vydáva za vyšší typ kritického myslenia a tak to zástupy po ňom opakujú. O deštruktívnom vplyve filozofických omylov na život nemôže byť rozumných pochýb.

Je čas odkryť karty a prezradiť čitateľom, prečo sa v rozhovoroch zaoberáme výhradne Tvojím dielom a Tvojimi názormi. Po strate zamestnania budeš pravdepodobne nútený hľadať milodary, alebo ako sa tomu dnes hovorí, sponzorské príspevky, aby si mohol vo svojom filozofovaní pokračovať. Alebo vidíš svoju budúcnosť aj inak?

Moje možnosti oficiálneho filozofického uplatnenia sú skutočne z mnohých dôvodov minimálne. Ak má byť môj kurz dopísaný a Distance pokračovať, cesty sa nájdu. A moja budúcnosť? Ako u každého iného. Alebo ako hovorili predkovia ? poručeno Pánu Bohu.

Zhováral sa Michal Semín

Zdroj: Mezinárodní report 1/2005, preložila Mária Jágrová

Podobné články:

• O rytířích a budoucnosti Západu, Martin R. Čejka, Rozhovor
• Vojna proti teroru – prehrávame, Jaroslav Bublinec, Kultúrna vojna
• O ľudských povolaniach, Branislav Jáger, PolemikaÚvodníky
• O súčasnej kresťanskej politike, Branislav Jáger, Polemika
• O ľuďoch a túlavých psoch, Branislav Jáger, PolemikaÚvodníky

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...