Pre každého normálneho chlapa ? či už sa narodil v korunách vysokých stromov, alebo na dne priepasti (aby sme uviedli aspoň tie najbežnejšie prípady) – je na tomto svete vymyslené nejaké originálne zamestnanie. Všeobecne sa súdi, že o našom zamestnaní rozhoduje talent, pracovitosť, známosti, peniaze, náhoda atď. Ale mne sa zdá, že do tejto záležitosti má veľa čo povedať aj naša povaha. Ľudské povahy sú v skutku rozdielne a úmerne tomu aj ľudské zamestnania. Niektoré sú ?vznešené?, iné sú ? súdiac podľa všeobecnej averzii voči nim ? ?podradné?. Nie každému je v živote dopriate venovať sa vznešenému povolaniu. Niekto žiaľ musí vykonávať aj zamestnania podradné. Vznešené zamestnanie má strážca parkoviska, alebo predavač cukrovej vaty. Podradným zamestnaním je napríklad práca advokáta.

Pod pojmom advokát mám na mysli človeka, ktorý je ? kvôli nejakému nešťastnému zásahu osudu ? nútený živiť sa zastupovaním iných ľudí na súde. Na prvý, veľmi, veľmi povrchný pohľad na tom nič zvláštne nie je. Advokát poskytuje určitú službu a inkasuje za to odmenu. Ale ono na tom niečo zvláštne predsa len je. Na súdoch sa totiž nestretajú úplne bežní klienti. Sú tam zlodeji a okradnutí, podvodníci a tí, ktorých podviedli, vrahovia a príbuzní obete. A každý z nich má svojho advokáta. Ako by to bolo jedno. Akoby vôbec nezáležalo na tom, na ktorej strane stojí. Akoby šlo o úplne obyčajnú (hodnotovo neutrálnu) súťaž dvoch rétorov. Ale pravda je len jedna. Zločin sa buď stal alebo nestal. Obžalovaný je buď vinný, alebo nevinný. Každý druhý advokát teda stojí na nesprávnej strane. Na strane zlodejov, podvodníkov a vrahov. Vo svojej praxi už neraz stál na strane pravdy. Ale mnohokrát obhajoval aj nespravodlivosť. O tom, na ktorú stranu sa postaví, rozhoduje náhoda, alebo ? čo je ešte horšie ? výška odmeny. Oba dôvody sú však pochybné. Pri rozhodovaní o tak vážnej veci, akou je otázka pravdy by nemali hrať žiadnu rolu.

Zlaté pravidlo biznisu znie: Náš zákazník, náš pán. Je príjemné čítať ho z reklamačného poriadku malého zapadnutého obchodíku niekde na periférii. Ale vytesané zlatými písmenami na mramorovom priečelí sídla advokátskej komory vzbudzuje hrôzu. Prečo? Pretože spravodlivosti a pravde tu náležia až tie ďalšie priečky. Ochota kriviť paragrafy pre peniaze ? dokonca verejne deklarovaná ? musí vždy a v každej dobe vzbudzovať zdesenie.

Zoberme si nejaký typický príklad. Napríklad dvoch excentrických bláznov, ktorí neváhali obetovať roky svojho života, hektolitre nervov a kilogramy bankoviek len preto, aby sa z katedry oficiálnej a najpovolanejšej inštitúcie (t.j. súdu) dozvedeli, kto z nich má ?prirodzenejšie ľavé ucho?. Príbeh o tom, ako tento spor vznikol nateraz nie je možné vylíčiť, ale som si istý ? vzhľadom na povahy oboch pánov ? že o ňom ešte budete počuť. Otázka prirodzenosti ucha ? ako predmet súdneho sporu ? nie je isto nezaujímavá a zainteresovaní advokáti k nej pristupujú s patričnou vážnosťou. Podľa doterajších vyjadrení a nasadenia ju môžeme pokojne označiť za prelomovú. Je dokonca možné, že výsledok tohto procesu ovplyvní vývoj súdnictva na najbližšie desaťročia. Odznelo už nespočetné množstvo argumentov, ktoré sa ? vďaka advokátom – niesli vždy na vysokej odbornej úrovni, ani jeden zbytočne neznižoval dôstojnosť tohto sviatku rečníckeho umenia a skalopevnej logiky.  

Aby sme to príliš nenaťahovali, v podstate proti sebe stoja dve koncepcie, dva nezmieriteľné pohľady na svet. Prvý, nazvime ho Stará škola sa dožaduje jednoduchého zmerania odstupu ušného laloku od temena hlavy oboch pánov, pričom to ľavé ucho, ktoré ?odstáva? (dovolím si použiť tento výraz) menej, je prirodzenejšie. Je totiž zrejmé, že ľavé ucho zo svojej prirodzenosti odstávať nemá, každá odchýlka od tohto normálu je teda neprirodzená. Tento právny názor však nezdieľa druhá strana, ktorá sa dovoláva argumentov tzv. Novopetržalskej školy. Jej predstavitelia sú presvedčení, že prirodzenosť ľavého ľudského ucha zďaleka nezávisí iba od ?vizuálnych parametrov?, či dokonca tak nepresného a relatívneho kritéria, akým je odstup ušného laloku od temena hlavy. V rozsiahlej a veľmi precízne formulovanej teórii dokázali, že do tejto záležitosti má rozhodne čo povedať aj napríklad pomer váhy ucha k váhe celej hlavy. Táto teória získava v posledných rokoch čoraz viac na váhe a ? pokiaľ je pravda, čo bolo povedané – doteraz sa ju nepodarilo nikomu spochybniť. Mladý, ambiciózny advokát Novopetržalskej školy sa dožaduje oddelenia ľavých úch od hláv oboch sporných strán. Stará škola pochopiteľne nesúhlasí tvrdiac, že ak by sme aj toto kritérium uznali, museli by sme oddeliť nielen uši od hláv, ale aj hlavy o tiel dotyčných pánov. Jeden z účastníkov sporu však s týmto postupom vyjadril nesúhlas, čím na seba vrhol podozrenie z obštrukcie. Ale to sa mu samozrejme nedá nijako dokázať. Advokáti oboch strán verklíkujú obohranú pieseň ?Pravdu má môj klient?, podobne ako plyšový macko dokola mumle vopred naprogramovanú básničku. O pravdivosti mumlaného posolstva nie je ani plyšový macko a ani jeden z advokátov presvedčený.

Opakom advokáta by mal byť sudca. Jeho poslaním je rozhodovať spory. Nie hocijako, ale s ohľadom na pravdu a spravodlivosť. Má teda – na rozdiel od advokáta – hľadať spravodlivosť. A v tom je ten podstatný rozdiel. Sudca má stáť na strane spravodlivosti, advokát stojí na strane klienta. Vzájomný vzťah týchto dvoch pánov pripomína večný súboj filozofa s ideológom. Filozof tasí kord v túžbe poznať pravdu, ideológ presviedča, že jeho obmedzený pohľad na svet je pravdou. Sudca by mal v každej konkrétnej veci rozhodnúť o pravde, o tom kto je v práve. Úlohou advokáta je presvedčiť sudcu, že pravdu má jeho klient. Advokát je vlastne prototypom ? primus inter pares – morálneho relativistu. Je čiernou ovcou rodiny právnikov.   

Myslím na krajinu, v ktorej vrahovia, zlodeji, či mafiáni prosia na kolenách advokátov o pomoc a tí ich,  jeden za druhým, pohoršene a s opovrhnutím, vyháňajú spred svojich dverí ako nejakých túlavých psov. Mladí, neskúsení začiatočníci, ktorí si omylom, alebo z mladíckej nerozvážnosti zvolia nesprávnu stranu, sa ihneď po uvedomení si svojho prešľapu, zahanbene obracajú svojim doterajším klientom chrbtom a pridávajú sa na stranu obžaloby. V mene pravdy a spravodlivosti. A v mene svojej advokátskej cti. V tejto krajine ? nazvime ju napríklad Neverland ? sú súdne procesy ešte len zaujímavé. Sú oslavou, ba priam samotnou definíciou pravdy. Ale u nás sú vrahovia, zlodeji, či mafiáni od takéhoto ponižujúceho konania oslobodení. Advokátov získavajú zväčša poľahky. Dokonca tých ?najvychytenejších?. Nuž, nie každému je dopriate venovať sa vznešenému povolaniu, akým je napríklad stráženie parkoviska, či predávanie cukrovej vaty.  

Branislav Jáger

Podobné články:

• O súčasnej kresťanskej politike, Branislav Jáger, Polemika
• O ľuďoch a túlavých psoch, Branislav Jáger, PolemikaÚvodníky
• O rytířích a budoucnosti Západu, Martin R. Čejka, Rozhovor
• O budúcnosti “pravice” na Slovensku, Branislav Jáger, Domáca politikaPolemika
• Povera o novinároch, Josef Maria Bochenski, Polemika

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...