V súčasnom postmodernom relativistickom svete by sa mohlo zdať, že neexistuje nič zbytočnejšie, ako je politická filozofia. Virtuálna realita hodnotovej neutrality je v dôsledku Hegelom ovplyvnenej Fukuyamovej interpretácie pádu komunistickej ríše zla ako “Konca dejín” akoby večná (dokonca i z eschatologického uhla pohľadu).

Prirodzený zákon je poéziou politológie ? zárukou, že spravodlivosť žije, aj keď štáty sú nedokonalé a pominuteľné. Spravodlivosť znamená pre politiku to isté, čo krása pre umenie. A vskutku, v najväčších vzopnutiach ľudského snaženia splývajú krása a spravodlivosť takmer v jedno.  /Raymond English/

A predsa mi to nedá a verím že nás bude viac, aby som sa nezamyslel nad tým, ako by to mohlo byť, keby sme sa pozreli na realitu inou optikou a pokúsili sa neabstrahovať od takých zdanlivo nepodstatných ?reakčných prežitkov? ako sú hodnoty resp. hodnotové súdy, ktorých skúmanie samozrejme patrí do sféry politickej filozofie.

Prvé, k čomu dospejeme, je podľa môjho názoru poznanie o nemožnosti oddelenia hodnotových súdov od ľudského konania, t. j. ?narazíme? na irelevanciu scientizmu v zmysle preferovania inherentne relativistického princípu hodnotovej neutrality a aplikácie prírodovednej metodológie v spoločenských vedách. Z toho potom logicky rezultuje tendencia ku normatívno ? ontologickému metodologickému prístupu v zmysle snahy o ?kontrarevolučné? obnovenie legitimity politickej filozofie. To v politologickom kontexte znamená, že politológia resp. politická veda nebude len tým, čím sa zaoberajú politológovia na jednotlivých katedrách politológie, ako to svojho času identifikoval Leo Strauss, ale sa relegitimizuje ako naozajstná veda.

Pokiaľ by sme teda považovali tento prvý predpoklad za nutnú podmienku legitimity politickej filozofie, pravdepodobne dospejeme ku poznaniu, že nie je dostačujúca. Dostačujúca podmienka by mala obsahovať aj vymedzenie sféry vplyvu. Domnievam sa, že by sa nám to mohlo podariť prostredníctvom identifikácie prirodzenoprávno ? pozitivistickej dichotómie, ktorej etablovanie ako sa ukazuje súvisí s nástupom Machiavelliho a modernity, teda s oddelením od anticko ? stredovekej tradície hľadania najlepšieho politického usporiadania v prospech machiavellistického pozitivizmu a z toho vyplývajúcimi snahami o delegitimizáciu prirodzeného zákona resp. univerzálneho transcendentálneho poriadku.

Z toho potom vyplýva potreba vymedzenia metodologického rámca s legitímnym zastúpením politicko ? filozofickej dimenzie, ktorý by mal reflektovať permanentné napätie medzi prirodzenoprávnym (transcendentálnym) a pozitivistickým rozmerom nemennej ľudskej prirodzenosti a týmto spôsobom pristupovať ku skúmaniu politických inštitúcií, javov a procesov (napr. dichotómia spravodlivá vojna vs. appeasment, pravda a lož, dobro a zlo, prirodzený poriadok a utopistické sociálne inžinierstvo atď.) samozrejme s ohľadom na limity ľudskej prirodzenosti a zmysel pre proporcionalitu. Pokiaľ má byť vymedzenie sféry vplyvu nespochybniteľné, nesmieme zabudnúť ani na časovú rovinu v zmysle identifikácie vývojovej línie politického myslenia a jej previazanosti na historický proces, čiže koniec koncov na politickú prax.

Takýmto spôsobom sme sa dostali k samotnému zdôvodneniu praktickej potreby politickej filozofie v zmysle prevencie zlých politických rozhodnutí (ako typický príklad by som uviedol Burkeho proroctvo neslávneho konca francúzskej revolúcie), ktoré spätne legitimizuje rozlišovanie medzi dobrom a zlom a potvrdzuje mylnosť scientistických východísk.

Igor Skúpy, autor pôsobí na katedre politológie Trnavskej univerzity

Podobné články:

• O vplyve Boha na politické ústavy, Grof De Maistre, Galéria slávnych

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...