Slovensko podpisuje každoročne desiatky medzinárodných zmlúv, ktoré sa týkajú ľudských práv a nikto o tom ani nevie. Vlády mnohých štátov, ale najmä OSN, Európsky parlament, či Rada Európy vychrlili za posledné roky peknú zbierku práv a nezdá sa, že by ich apetít utíchal. Tieto práva sú potom buď priamo aplikované, alebo sú predmetom bilaterálnych či multilaterálnych dohôd. Poznáte to: úsmevy, reflektory, šampanské a jasot vplyvných ľavicových médií. Len jedna zmluva medzi dvoma malými štátmi vyvolala v Európe nevídanú vlnu odporu. Nemala garantovať plejádu nových, pekne znejúcich práv, len potvrdiť jedno obyčajné, a navyše veľmi staré právo. Nepodarilo sa … Kde boli všetci tí nadšení obhajcovia aj tých najstupídnejších nárokov? Čo robili vplyvné ľavicové médiá? Všetci protestovali. Pokrok v tejto oblasti zrejme dospel až tak ďaleko, že zopár starých práv sa stalo nielen nepotrebných, ale rovno prekážajúcich. Niektoré vykopávky (ako napríklad právo na život) sa už veľmi dlho ignorovali. Až kým sa ktosi nerozhodol jednu z takýchto vykopávok oprášiť a znovu ju zaradiť do zbierky k ostatným …
Odporcov ratifikácie Zmluvy o výhrade svedomia možno rozdeliť do troch skupín. Prvou a najmenej významnou skupinou je hŕstka právnikov, ktorým na zmluve prekáža jej ?samovykonateľnosť?. Táto obava svedčí nie o ich nekompetentnosti, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Svedčí o ich negramotnosti. V texte zmluvy je totiž vyslovene napísaný opak. Tvrdenie, že túto jednoznačnú formuláciu si niekto môže vyložiť presne opačne je zarážajúce. Naznačuje totiž nielen neúctu k pravde, ale aj neplatnosť základných zákonov logiky. Poslancovi Šimkovi v texte chýba slovíčko ?iba?. Tieto tri písmená sú vraj kľúčom, ktorý môže diskusie o ?samovykonateľnosti? Zmluvy navždy uzamknúť za bránu jednoznačnosti. Šimkovo čarovné slovíčko však neobsahuje deväťdesiat percent našich právnych ustanovení. Akým zákonom si potom môžeme byť istí?
Druhou, podstatne hlučnejšou skupinou oponentov sú kultúrni marxisti. Ide predovšetkým o evolučných socialistov a tzv. moderných liberálov, ktorí sa pred mnohými rokmi pridali na stranu komunistov, aby spoločne rozvrátili posledné zvyšky z toho, čo sa kedysi honosne nazývalo kresťanská civilizácia. Na istej konferencii som mal možnosť vidieť pohromade kompletnú slovenskú vzorku tejto mohutnej armády: Černá, Pietruchová, Bollová a samozrejme Zavacká. Všetky ako jedna, navzájom si vyjadrovali sympatie, pritakávali si, rovnako prevracali očami, keď zaznel rozumný názor a rovnako hromžili na Zmluvu o výhrade svedomia. Bollová rečnila dlho, od veci, radikálnosťou svojho príspevku ju však predčila Černá, sediaca po jej ľavici: ?Prijatím tejto zmluvy sa náš právny poriadok podriaďuje Vatikánu?, vychrlila zo seba, následne sa neovládla a prešla k veci ? k urážaniu prítomných predstaviteľov katolíckej Cirkvi. Odhalila tak podstatu nielen svojho príspevku, ale aj celého sporu. Týmto krikľúňom vadí ani nie tak to, že sa jedná o zmluvu o výhrade svedomia, ako skôr to, že ide o zmluvu so Svätou stolicou. Prekáža im nie obsah zmluvy, ale subjekt, ktorý ho podpisuje ? nenávidený ?Vatikán?. Som si istý, že ak by podobný text sformuloval niektorý z ideológov EÚ, rozplývali by sa nad jeho genialitou a pokrokovosťou. Nech by však bolo obsahom ?Vatikánskej zmluvy? čokoľvek, hoci aj čistý hárok papiera, zdala by sa im aj tak neprijateľná. Najlepšia zmluva so Svätou stolicou je žiadna zmluva. Podriadenosť SR inému subjektu kultúrnym marxistom nikdy neprekážala. Naopak, v záujme ?veci? sa podriaďujú veľmi radi. Rozpínavosť EÚ a jej totalitné požieranie posledných zvyškov suverenity členských štátov vítajú s otvorenou náručou. Presadzovanie neomarxistických cieľov cestou rezolúcií, prijímaných rôznymi nadnárodnými inštitúciami priam zbožňujú. Koniec koncov, mnohí z nich sa ešte pred pár rokmi klaňali veľkému komunistickému bratovi.
Treťou skupinou, ktorá momentálne stojí proti prijatiu Zmluvy sú tzv. pragmatickí politici. Ich viera a ich presvedčenia sú ťažko vyjadriteľné. Neustále sa vyvíjajú v závislosti od okolností, a tak o nich pre istotu ani nehovoria. Jediné, čím nás vždy radi oboznámia, je ich ?úprimný? záujem o pokoj, dobré vzťahy, mier, prípadne iné všeobecne uznávané hodnoty. Akýkoľvek zásadný postoj zaujímajú až vtedy, keď sú k tomu donútení. Dovtedy poslúži osvedčená taktika obštrukcií, zametania problémov pod koberec, ?neotvárania kontroverzných tém? a strkania hlavy do piesku. Čo však potom, keď, sa vyčerpajú frázy, zošedivejú rečičky, prípadne prejde trpezlivosť jedného z tých, ktorí to myslia úprimne? Čo robiť, keď je treba konečne vyjadriť názor, ukázať svoju pravú tvár? Kresťan sa pred ťažkým rozhodnutím zvykne utiekať k Bohu v nádeji, že mu v šere jeho ľudského rozumu rozsvieti svetlo pravdy. Právny pozitivista znova siahne k textom, v ktorých pravdivosť nábožensky verí a bojovníčky kultúrnej revolúcie si ešte raz prebehnú nadrilované ideologické poučky. ?Pragmatický? politik sa v takej chvíli obracia na prieskumy verejnej mienky a podľa momentálneho smeru vetra siaha po argumentoch jednej zo súperiacich skupín. Tzv. pragmatickí politici totiž veria iba v moc a jediným skutočne dobrým argumentom je pre nich počet hlasov, získaných v nasledujúcich voľbách. Černá, Pietruchová, Zavacká sú vo svojej zaslepenosti naozaj presvedčené, že Svätá stolica predstavuje zlo všetkých ziel. Nepochybujem o tom, že s rovnakou zanietenosťou, s akou dnes vystupujú proti Zmluve, by zajtra jasali nad novodobými perzekúciami ?vatikánskych špiónov?. Akokoľvek sú ich názory pomýlené, hlúpe a scestné, majú svoju konzistenciu, sú predvídateľné a hlavne ? sú to ich názory. Dzurindove dôvody v onen ?osudný pondelok?, kedy sa rozhodol Zmluvu definitívne pochovať, boli pre mnohých prekvapením. Nie preto, že boli rovnako scestné, ale preto, že to neboli Dzurindove dôvody. Tento typ politikov je nebezpečnejší a opovrhnutiahodnejší než kultúrni marxisti. S rovnakou cynickosťou totiž dokážu žonglovať s akoukoľvek témou.
V roku 2001 SDKÚ podporila Základnú zmluvu medzi SR a Svätou stolicou, aj napriek podobnej hystérii a strašeniu ľudí zo strany kultúrnych marxistov. Zmluva o výhrade svedomia, ktorá zo Základnej zmluvy vychádza a ničím neprekračuje jej rámec sa však stala zo dňa na deň neprijateľnou. Argumenty, ktoré dnes SDKÚ uvádza, sú však argumentmi, ktoré odznievali už proti prijatiu Základnej zmluvy. Je teda na mieste otázka, čo bolo príčinou tejto piruety? Politickí komentátori uvádzajú ako hlavný dôvod boj o liberálneho voliča, ktorý po rozpade ANO akoby zostal ?visieť vo vzduchu?. To je vyslovená hlúposť. Skutočný liberál by totiž (aspoň dúfam) spomínaný lobisticko-mediálny podnik nikdy nepodporoval. Bojuje sa teda nie o liberálneho, ale o protikresťanského voliča. A obávam sa, že potom, čo SDKÚ svojim konkurentom ich ?protizmluvný? postoj uchmatla a vybrakovala aj ich argumenty, prinúti ich na protikresťanskom poli pritvrdiť. Toto ?pragmatické? rozhodnutie tak dáva tušiť, že predvolebná ťahanica o časť antikresťanov, ktorí z nejakého (pre nich zrejme logického dôvodu) nevolia komunistov, môže priniesť ešte nejednu nechutnosť. Čo to prinesie samotnej SDKÚ? To závisí od smeru a intenzity vetra. Domnievam sa však, že strany, ktoré sa spoliehajú primárne na tento typ pohonu, oceán nikdy nepreplávajú. Všetkým kresťanom, ktorí to v spomenutej strane vydržali až doteraz, si dovolím venovať jednu praktickú radu: posledný nech pri odchode zhasne svetlo.
Branislav Jáger
Podobné články:
- Prečo nie som konzervatívcom, Gilbert K. Chesterton, Kultúrna vojnaPolemika
- Prečo je v irackom Kurdistane pokoj?, Michael J. Totten, Polemika
- Prečo sa ľavica kamaráti s miliardármi?, Pavel Kohout, Polemika
- Prečo sa potrebujeme vyrovnávať s minulosťou ?, Igor Skúpy, Polemika
- Prečo deti potrebujú zosobášených rodičov, Maggie Gallagher, Rozhovor
Tlačiť článok
(Zatiaľ nehodnotený článok)
Loading ...