Je nevyhnutné zvoliť si úplne obyčajný život, hovorí britský konzervatívec Roger Scruton. Jeden z najznámejších britských filozofov a politológov už dlho privádza ľavicu k zúrivosti. Hlboko nedôveruje Európskej únii a obáva sa prílivu islamských emigrantov na Západ.

Prípravy na vojnu s Irakom odhalili hlboké rozpory medzi európskymi štátmi. Čo z toho plynie pre budúcnosť budovania spoločnej Európy?

Európsky experiment ? ale ono to nie je len experiment, skôr diktatúra ? od nás chce, aby sme sa vzdali našej suverenity v mene spoločného politického podniku. Experimentátori odmietajú uznať základnú pravdu, že identity sú formované krízami. Kríza ukazuje, kto kým je. Vo všetkých vážnych krízach, ktorými Európska únia prešla, či prechádza ? od rozpadu Juhoslávie, cez krízu s migráciou až po vojnu s Irakom ? sa Európa rýchlo roztavila do svojich národných záujmov. Nikdy nešla jedným jasným smerom, nemôže sa oprieť o spoločnú oddanosť všetkých svojich členov. To je neprekonateľný problém. Európska únia je hlbokou ilúziou. Európa nemôže existovať ako jednotný politický priestor. Takýto priestor by nutne potreboval, aby k nemu boli jeho občania lojálni, aby sa s ním identifikovali. Jediné, čo EU teraz dokáže, je vnucovať zákony, ktoré si nevedia získať rešpekt a podporu. Preto nemôžu byť úplne legitímne.

Môže teda vojna v Iraku zasadiť Európe ranu v jej snahe nájsť svoju spoločnú identitu?

To sa už stalo. Spoločný národný európsky štát neexistuje a existovať nebude. Pravda, národný štát existuje ? v Spojených štátoch amerických. Sú to, ako napovedá samotný názov, naozaj ?spojené štáty?. Z mnohých historických príčin sú skutočne jednou krajinou. Spája ich predovšetkým spoločná tradícia anglického právneho povedomia, dedičstvo anglického jazyka a to, že viac či menej prijali pravidlá anglického protestantského štátu. Navyše to bola nová krajina, takže sa spoločná identita sformovala bez väčších problémov. Ale ako chcete vnútiť spoločnú identitu kontinentu, ktorý hovorí dvadsiatimi rozdielnymi jazykmi, má tri alebo štyri nekompatibilné právne systémy a dlhú históriu rozporov? To najlepšie, v čo môžeme dúfať a čo sme už takmer dosiahli v 19. storočí po viedenskom kongrese, je rovnováha medzi veľmocami. A rakúsko-uhorské impérium utváralo bariéru medzi nami a Blízkym východom. Ale nič nikdy nevydrží dlho.

Je podľa vás rozdiel medzi západnými krajinami a krajinami islamu tak zásadný, ako sa často uvádza?

Veľký rozdiel tu bezpochyby existuje. A to v odlišnom chápaní lojality, zákona a v podvolení sa autoritám. Pre nás to je definované na základe príslušnosti k územiu, u moslimov na základe viery. U nás môžu existovať rozdielne viery na jednom teritóriu pretože je tu zaužívaný princíp tolerancie. Pre islamský systém toto neplatí, jeho zákony sú vybudované na predpoklade, že veríte v boha. Korán je písaný pre veriacich, je návodom k ich životu, ale čo potom s tými, ktorí sú neveriaci? O nich sa nezmieňuje, s nimi sa nepočíta. V našom systéme to je inak: keď ste tu, na tomto území a máte právo na občianstvo, musíte byť poslušný tunajším zákonom a zároveň môžete užívať privilégiá vyplývajúce z tejto poslušnosti. Preto je pre nás tak veľkým nebezpečenstvom masová imigrácia. Medzi nami sa zrazu objavuje mnoho ľudí, ktorí sa necítia príliš viazaní záväzkom chrániť svoje územie.

Hovoríte o probléme Británie?

Samozrejme. ten problém sa už vymkol spod kontroly. Občania sú tým stále viacej znepokojení, viac-menej, vláda odmieta čokoľvek podniknúť, pretože podľa nej by to bolo politicky nekorektné. Národný štát však nemôže prežiť, pokiaľ bude migrácia postupovať takýmto tempom. Štát existuje vďaka tomu, že ho ľudia považujú za svoj spoločný domov, ktorý majú povinnosť chrániť a ktorí musí mať dobré vzťahy so svojimi susedmi. Váš dom nemôže byť donekonečna vystavený invázií nezvaných hostí. Každá domácnosť vie, aké je skvelé mať dom, vlastný priestor, vlastnú rodinu a byť schopný ponúknuť pohostinnosť a správať sa k hosťom veľkoryso. Avšak radosť z tejto veľkorysosti mizne v okamihu, keď je zneužívaná tými, ktorí prišli bez pozvania a potom odmietajú odísť. To je veľká hrozba pre základy, na ktorých je postavená naša ? a nielen naša ? identita. Vy sa stretávate, alebo sa veľmi skoro budete stretať s podobným problémom. Mám na mysli napríklad ukrajinskú mafiu.

Prechádza teda Západ krízou hodnôt, krízou identity, krízou všetkého?

Kríza tu nepochybne je. A jednou z jej príčin je neskrotiteľná túžba ľudí stále niečo meniť a takzvane zlepšovať. Ľudia nie sú schopní povedať si: Sme spokojní s tým, ako to je teraz. Som presvedčený, že ťažko môže byť niečo lepšie, než to, čím západná civilizácia prechádzala v dobrých momentoch uplynulých dvesto rokov. Pravdaže, anjelom by to asi nestačilo, ale nám sa nič lepšieho stáť nemohlo. Lenže ľudia nie sú schopní vidieť a oceniť to, nie sú schopní pochopiť, ako dôležitá je vláda zákona, spätosť s územím, ochrana majetku a rodinných hodnôt, tolerantné náboženstvo, rozumná miera kultúry, určitá miera poznania; toto je vo svojej podstate dostačujúce. Namiesto toho budú horúčkovito pobiehať, pátrať ďalej po nových svetoch, budovať nove cesty, cestovať tam a späť, organizovať dovolenky, a jednoducho robiť všetko preto, aby sa narušil poriadok vecí. Potom niet divu, že je všetko roztrieštené. Ako povedal Pascal, je to kríza absolútne daná neschopnosťou ľudí zostať v tichosti vo svojom domove

Vy osobne sa o to snažíte?

Samozrejme. A každý by sa mal o to snažiť. Pokiaľ ľudia nerobia to, čo majú, musia byť pripravení niesť následky. A jedným z následkom je aj to, že je všetko postavené na hlavu.

Ale to sa snáď ani nedá, nič nemeniť…

Nehovorím, žeby sa veci nemali meniť. Často je to absolútne nevyhnutné. Ale omnoho dôležitejšie je objavovať veci, ktoré by nemali byť menené. Problém väzí v tom, že to vyžaduje omnoho viac morálnej a intelektuálnej snahy, než sa len pokúšať jednoducho meniť veci. Každý dokáže vytiahnuť zátku z vane, avšak nájsť spôsob, ako uchovať systém trubiek v stave, aby vždy dokázali tú vaňu naplniť je oveľa ťažšie.

Nezmizli princípy osobnej zodpovednosti vo víre pop kultúry a populizmu politikov? Z čoho čerpať energiu pre vieru v budúcnosť demokracie?

Moja viera v demokraciu nikdy nebola bezhraničná. Je nepochybne dobré, že ľudia majú v rukách moc zbaviť sa tých, ktorí im nevládnu rozumne. Ale aby bol systém naozaj funkčný, musí byť prítomných omnoho viac faktorov ako len samotná sloboda voľby. Musia existovať inštitúcie, vďaka ktorým rozhodnutia robia predovšetkým tí, ktorí sa v danej veci naozaj vyznajú. Keby sa o všetkom rozhodovalo demokraticky, ako by napríklad vznikala osnova výučby fyziky na univerzite? Sú jednoducho veci, o ktorých by mali rozhodovať len tí, ktorí sú toho schopní. Demokracia má pritom páky obmedzujúce všeobecný vplyv týchto elít ? keď sa elity vymknú spod kontroly, je tu možnosť dať im jasne najavo: Bolo toho dosť! Ale pokiaľ začnete demokraciu považovať za najväčšie kritérium, ktoré všetko ospravedlňuje, potom sa všetko dostáva do nebezpečenstva. Zjednodušene povedané, ľudia by nemali mať neobmedzenú vieru v demokraciu. Mali by ju považovať za nástroj nápravy poskytujúci možnosť zastaviť niečo, čo zašlo príliš ďaleko. Vo viac by veriť nemali.

Čo majú dnes robiť tí, ktorí sa cítia byť minoritou? Kde majú nachádzať útechu ľudia, ktorí sa snažia hrať podľa pravidiel a cítia sa unavení nekonečným populizmom, či neschopnosťou svojich politických reprezentantov?

Každý si musí nájsť svoju vlastnú cestu. Nemal by cítiť, že má za povinnosť robiť niečo iné, ako nájsť pokojný spôsob života so svojou rodinou, priateľmi a susedmi. A nikto by ho nemal nútiť robiť čokoľvek iné. Obyčajný život, o ktorom píšu ľudia ako Karel Čapek, je správny. To je život pre moderného človeka: žiť spokojne, obrábať svoje políčko, starať sa o rodinu, presadzovať svoje záujmy vo svojej miestnej komunite, v škole, na cirkevnom zhromaždení a podobne. A taktiež sa snažiť pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Ale nasnažiť sa dobyť celý svet. Ako náhle si však ľudia začnú myslieť, že môžu dobyť celý svet, stratia svoju vážnosť, pretože svet sa jednoducho dobyť nedá. Teraz je mnoho takých, ktorí si myslia, že sú hlasom tretieho sveta, alebo že sa raz a navždy vysporiadajú s krivdami histórie, resp., že majú na dosah porážky tyranie národného kapitalizmu. Toto však nemôže nikdy nikam viesť. Ale pokiaľ sa usadíte v malej komunite a žijete v súlade so svojimi morálnymi pravidlami, zistíte, že cesta vpred existuje. Je to jednoduché …

Autor: Jan Rybář, Zdroj: www.AAAWebPages.cz, krátené

do slovenčiny preložila Mária Jágrová

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...