… Proti zločinom francúzskej revolúcie povstal odpor, ktorého symbolom sa stalo predovšetkým Vendeé. K významným povstaniam prišlo aj na pravom brehu Loiry, hlavne v provinciách Anjou, Maine, v Bretónsku a v Normandii. Toto povstanie známe ako Šuanská (Chouanská) vojna bolo rovnako významným počinom katolíckych rojalistov. Chvála tým, ktorí nasledovali konzervatívny odkaz so slovami ?Vive le roi? na perách, sa odrazila nádherným spôsobom v d’Aurevillyho románe Rytier des Touches. …

?Rojko s vyberaným zmyslom pre víziu, ktorý hľadal a našiel vo svojej práci útočisko pred nepríjemným svetom?.

/ Paul Borget o d’Aurevillym/

/Rytíř des Touches, Odeon : Praha, 1986/.

Jules Amédée Barbey d’Aurevilly sa narodil 2. novembra 1808 v Saint-Sauveur-le-Vicomte v Normandii. Tento muž bol katolík, reakcionár, monarchista, aristokrat, britký polemik, literárny kritik, básnik a prozaik s vypracovaným štýlom. Vystupoval proti ?modernému? v literatúre: naturalizmu, pozitivizmu a parnasizmu. Odmietal Huga a Flauberta, no mal rád Balzaca. Jeho literárne diela sú zväčša nostalgické, oplývajú krásnymi opismi a hlbokými psychologickými náhľadmi do jednotlivých postáv.

Pôvodne liberálny antiklerikál a povestný dandy ? ženy však vždy boli pre neho príliš veľkým pokušením ?, neskôr poburujúci militantný katolík a rojalista. Vo svojich polemikách bol neústupným, aj keď svojráznym obhajcom katolicizmu a rojalizmu. Zomrel 23. apríla 1889 v Paríži smútiac za stratenou monarchiou, pochovaný je na cintoríne v Montparnasse.

Chvála chouanom

Neraz skrývaným faktom týkajúcim sa obludnej francúzskej revolúcie je, že práve tí sedliaci o ktorých oslobodenie osvietenským bláznom išlo, sa po boku vzdorujúcej šľachty ? tiež zväčša vidieckej – najvýraznejšie postavili za najkresťanskejšieho kráľa. Bezbožní utopickí zločinci tiež prenasledovali klérus, ktorý nepodpísal Constitution civile o civilnom stave duchovenstva. Poľský historik Jerzy Robert Novak o prenasledovaní kléru v revolučnom Francúzsku napísal: ?Len v revolučných masakroch septembra 1792 bolo povraždených 300 bezbranných katolíckych duchovných v čele s arcibiskupom Arles-Dulau a dvomi biskupmi. Duchovní náležali k početným obetiam ?novátorských? metód popráv, vymyslených revolučnými katmi k predĺženiu agónie odsúdených. Bolo by možné tiež pripomenúť ?topenie? kňazov v Loire sansulotmi z Lyonu. Stovky kňazov a rehoľníc zahynulo pod gilotínou na základe rýchlo vykonštruovaného obvinenia, ako v prípade 80-ročnej hluchej a slepej opátky z Montmartru obvinenej z údajného ?sprisahania proti republike?. (Církev a Veľká francouzská revoluce, Brno, 2003.)

Situáciu vyostrila poprava skutočne dobrého kráľa Ľudovíta XVI. 21. januára 1793. Okrem toho sa revolucionári hrnuli do vyhlásenia všeobecnej mobilizácie pod zločinnou vlajkou. Proti tomu povstal odpor, ktorého symbolom sa stalo predovšetkým Vendeé. Sprvu pod vedením Jacquese Cathelinaua a neskôr sa pridala aj šľachta, spomeňme najmä mladého muža z veľkej rodiny Henriho de LaRochejaquelina, ktorý sa spomína aj v našom románe. Nebolo to však len Vendeé ? jeden z najvýznamnejších symbolov odkazu, ktorý bráni dnes už skutočne len hŕstka konzervatívcov. K významným povstaniam prišlo aj na pravom brehu Loiry, hlavne v provinciách Anjou, Maine, v Bretónsku a v Normandii. Toto povstanie známe ako Šuanská (Chouanská) vojna trvajúce od roku 1793 do 1799 bolo rovnako významným počinom katolíckych rojalistov. Ich najvýznamnejším vodcom bol Jean Cottereau. Chvála tým, ktorí nasledovali konzervatívny odkaz so slovami ?Vive le roi? na perách, sa odrazila nádherným spôsobom v d’Aurevillyho románe Rytier des Touches.

Záchrana jedného chouana

Devízou tohto románu je nielen kvalitný príbeh, ale aj vyzreté literárne schopnosti autora. Dej sa v jeho kvetnatých opisoch nestráca, naopak opisy sú podobne ako iluminácie vo vzácnej knihe neodmysliteľnou súčasťou veľkého literárneho diela. Jules d’Aurevilly týmto pripomína brilantné opisy Marcela Prousta. Práve využívaním obrazotvornej sily retrospektívnych myšlienok Proust na d’Aurevillyho nadväzuje.

Dej sa odohráva v posledných rokoch reštaurácie v malom aristokratickom mestečku Valognes. Všetko sa začína krátko po pol deviatej večer. Uprostred šibeničného ticha sú počuť len plíživé dreváky abbého de Percy, starého predrevolučného teológa zo Sorbonny a kanonika zo Saint-Denis kráčajúceho do salónu slečien de Touffedelys. A v okamžiku ?do ktorého by sa vošli celé storočia? zrazu uzrel strašlivý prízrak, zrazu pred sebou vidí rytiera o ktorom si všetci mysleli, že už je dávno mŕtvy. Po stretnutí tohto ?ducha? prichádza ten pravý čas na vyrozprávanie jeho príbehu, príbehu rytiera Des Touches de Langotiere.

Kto sú hlavné postavy

Keďže  d’Aurevilly je rovnako majstrom portrétov, bolo by vhodné predstaviť si poslucháčov ? a zároveň dejateľov a hýbateľov ? tohto rozprávania. Okrem abbého je to jeho sestra Barbora de Percy, potom sestry Sainte a Uršula Touffedelys, barón Hylas de Fierdrap a nakoniec nádherná Aimeé Isabelle de Spens. Už na začiatku si d’Aurevilly zgustne na ich opisoch. Napríklad slečna Barbora de Percy ?bola nepríliš ženská víla, mala smelé rysy, silný hlas a vôbec bola to mužatka, ktorá sa prudkosťou celej svojej osoby príkre odrážala od oných nežných a nedotklivých vyznávačiek ? slečien de Touffedyles ? sladkého rozjímania, od tých dvoch starých bezmyšlienkovite zasnených bielych mačiek, ktoré nikdy v živote neboli mačkami zázračnými. Ich priateľka bola pevne zakotvená v škaredosti a tak prijala pohlavok času s pevnosťou bronzu, ktorého sa žiadna hrdza nedotkne. Už ani nevídané oblečenie, do ktorého zarámovala svoj bizarný vzhľad, nemohlo účinok jej škaredosti príliš zvýšiť, tak sama o sebe bila do očí! …jej tvár bola výzvou aj pre najvýstrednejšiu fantáziu. Pod ňou sedel nos zahnutý ako turecká šabľa v zrnitej pošve z červeného safiánu.?

Podobne detailne opisuje d’Aurevilly aj ostatných účastníkov tohto viac ako len nostalgického posedenia. Tajomne pôsobí Aimeé Isabelle de Spens. Jej nádhera predčila akúkoľvek z jej súčasníčok, abbé o nej hovorí: ?Človek nežije dosť dlho, aby mohol v živote stretnúť dve také ženy ako bola ona?. Tá je síce priamo účastná des Touchesovho príbehu, napriek tomu, že je celkom mimo rozprávania slečny de Percy o príbehu, ktorý sa jej natoľko týka. Tá je totiž za určitých okolností úplne hluchá práve pre utrpenie, ktoré prežila a o ktorom sa dozvieme. Len nehlučne tká svoj gobelín, tvoriac kulisu a zároveň najbolestnejšiu pripomienku utrpenia chouanov, spájajúc v sebe najbolestnejší z kontrastov. ?Hviezdny lesk jej krásy pohasol, keď dozrela. Stal sa zamatovým ako mesačné lúče?.

Rytier des Touches

Bolo to teda v časoch, kedy konzervatívci počali jednu zo svojich typických ?vojen?: bez nádeje na pozemské víťazstvo, za to však s chrabrým srdcom, ochotným i obety života pre veci, ktoré nás presahujú. A tu prichádza na scénu vyberaný bohatier. Des Touches je priam archetypálnym hrdinom, stelesnením chouanských cností, predovšetkým úplnej oddanosti kráľovi a rojalizmu. Slečna de Percy o ňom hovorí:?… bol až žensky krásny, mal bielu pleť a krásne kučeravé vlasy, ktoré boli tak plavé, že vyzerali ako napudrované! …Tá jeho pôvabná tvár anjela z misálu ma nikdy neokúzľovala… vysmievala som sa tým, ktoré túto krásu obdivovali, no nezabúdala som, že pod touto jemnou kožou bije neochvejné srdce a že sa tam pohybujú svaly silné ako laná pri studni?Des Touches, býval prestrojený za lovca morén a v službách kráľa sa opovažoval plaviť v člne zbitom z troch dosiek bez plachty a bez kormidla z francúzskeho na anglické pobrežie cez kanál La Manche, ktorý neustále hrozí stroskotaním… tak chladnokrvne, akoby išlo len o to vypiť pohár vody? bol jediný, kto sa odvažoval takto vydávať ako ryba na more a to bola tá rytierska slečinka Des Touches?.

Dvanásť hrdinských chouanov

A práve tohto rytiera pomocou zrady zajmú modrí ? republikáni a uväznia v Avranches. Dvanásť hrdinských chouanov ? vrátane zachmúreného snúbenca Aimeé, nazývaného pán Jacques a slečnou de Percy zvanou ironicky krásny Tristan ? sa rozhodne Des Touchesa oslobodiť. Slečna de Percy hovorí o chuanoch: ?Revolucionári všetkých krajín sú si podobní. Francúzski jakobíni boli rovnako zamračení a otravní ako anglickí puritáni. Nepoznala som ani jedného, ktorý by bol veselý, kým rojalisti, tí hrdí chlapci, ktorí stratili všetko, ba aj nádej, ale ktorým vojna a dobrodružstvá poskytovali útechu, tí si uchovali ducha zeme, ktorá sa kedysi nazývala ?veselé Francúzsko?, tí boli všetci veselí?. A títo hrdinovia smerovali do Avranches zachrániť svojho druha pred šibenicou. Jules d’Aurevilly pritom dal svojim hrdinom mená, ktoré si nevymyslel, ale prebral ich, hoci aj z iných historických súvislostí. Pôvodnú dvanástku osloboditeľov tvorili: La Bochonniere, Cantilly, Beaumont, Saint-Germain, La Chapelle, Campion, Le Planquais, Desfontaines, Vinel-Royal-Aunis, Juste le Breton a pán Jacques. To sú mená slávnych chouanov tejto útlej knižky.

Vymysleli si výborný plán ako Des Touchesa oslobodiť: v meste, v ktorom bol trh, hodlali vyvolať šarvátku a v následnom zmätku pri oslabení bedlivosti modrých potom rytiera uniesť. Šarvátku sa rozpútať podarilo. Chouani v nej preukázali priam nadprirodzené schopnosti -autor používa metafory, ktoré je slasť čítať – keď vŕšili na seba telá mŕtvych nepriateľov, kým oni utrpeli len zranenia a neochvejne stáli na svojich miestach. Oslobodiť Des Touchesa sa im však nepodarilo. Žalár totiž strážila stará škaredá Hoksonka, ktorá chouanov z duše nenávidela, pretože zabili jej dvoch synov. Dokonca sa o nej hovorilo, že sa zúčastnila zjedenia srdca jedného z chouanských hrdinov. Preto u nej Vinel-Aunis neuspel svojím šarmom, ani podplácaním. Stará ženská, pripomínajúca zlobra, sa uzamkla vo vnútri väzenia a neskôr zburcovala modrých. Chouani len zapálili väzenie. Akcia sa nepodarila, zlyhala na jedinej žene. Vinel-Aunis na to doplatil ranou, ktorá ho vyradila z ďalšieho pokusu o záchranu Des Touchesa a neskôr ho stála i život na následky tohto zranenia.

Druhý pokus

Na jeho miesto nastúpila nebojácna, mužná a tvrdá, no vždy veselá slečna de Percy. Rytiera Des Touches odviezli do Coutances, kde mal byť odsúdený  a obesený. Chouani nestratili nič so svojej povestnej dobrej nálady, ani guráže, tobôž nie z túžby oslobodiť Des Touchesa. Jediný pán Jacques bol smutný, napriek tomu, že by sa mal po sobáši s nádhernou Aimeé veseliť. Tá mu skutočne zasľúbila celý svoj život.  Jacques však predvídal svoju smrť. Chouani tancovali ?ako diabli? takmer až do rána. Niekoľko minút po tanci za hlaholu vojenskej rojalistickej piesne však už bola dvanástka pripravená na svoju úlohu – oslobodiť v druhej výprave rytiera Des Touchesa.

Tajne, s pomaly končiacou nocou, vtrhnú do mesta, v ktorom sa už čnie symbol jakobínov ? gilotína. Juste le Breton, ktorý nepozná ani strach, ani opatrnosť, zlikviduje nehlučne stráž väzenia. Samotný žalárnik sa na odpor vôbec nezmôže. Des Touches je síce v železách, ale už je v rukách svojich priateľov. Na svitaní však predsa len stretáva chouanov zlá chvíľa. Pri poslednej salve prestrelky s modrými zomiera podľa svojej predtuchy pán Jacques. A s ním zomiera aj veľká časť drahej Aimeé. Za jeho smrť a svoje zajatie sa  Des Touches pomstí mlynárovi, ktorý ho zradil. Pri zapálenom mlyne hovorí: ?Za mŕtvych sa zapaľujú sviečky. A toto je moja sviečka za pána Jacquesa! Dnes v noci v lamanžských hmlách sa ešte dlho budem so záľubou pozerať na jej svetlo!? Potom sa vracia k svojej práci s depešami pre kontrarevolucionárov v Anglicku.

Nakoniec však je Des Touches spojený aj s utrpením Aimeé, pretože ona svojou nahotou pred modrými zachraňuje rytierovi život. Príbeh sa končí veľmi smutne, Aimeé ostáva postihnutá trpkosťou stratenej lásky a zneuctením, ktorým zachránila život veľkému rytierovi. Des Touches je zas na staré kolená v blázinci a chouani sú porazení. Ich odkaz však pre nás ostáva, rovnako ako d’Aurevillyho krásna próza.

Peter Frišo

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...