… Identifikácia hodnotových východísk novembrových aktérov ma utvrdila v názore, že slovenskí reformátori museli nevyhnutne doplatiť na niektoré nimi akceptované postmodernistické zlozvyky. …

?… základný omyl socializmu je antropologickej povahy. Socializmus považuje jednotlivca len za nástroj a molekulu spoločenského organizmu, takže jeho blaho je úplne podriadené fungovaniu hospodársko-spoločenského mechanizmu; zároveň panuje názor, že práve toto blaho nemôžeme dosiahnuť nezávisle od slobodného rozhodovania jednotlivca a bez jeho osobnej a právnej zodpovednosti za dobro a zlo. Človek je tak redukovaný na komplex spoločenských vzťahov, stráca sa pojem osoby ako samostatného subjektu morálneho rozhodovania.?

/Ján Pavol II./

Vo svojom článku sa nechcem uchyľovať k príliš sofistikovaným tranzitologickým analýzam, ale určitý pohľad do spätného zrkadla by som predsa len považoval za užitočný. Myslím si, že niektoré uhly pohľadu boli doposiaľ nedostatočne reflektované či dokonca tabuizované. Ide mi o reflexiu novembrových očakávaní týkajúcich sa nielen ?elít? (aj keď tých predovšetkým), ale i samotnej verejnej mienky. Chcem sa poohliadnuť za hodnotovými preferenciami dominujúcimi v tomto období, a v neposlednom rade za niektorými ideovými stretmi sprevádzajúcimi ponovembrový vývoj.

Étos novembra

Étos novembra ovplyvnili hodnotové preferencie jeho hlavných aktérov. Tí sa v prevažnej miere regrutovali z okruhu Charty 77 a teda z tzv. občianskeho disentu (tvoril ho v prevažnej miere mix ľavicovoliberálnych intelektuálov na čele s Václavom Havlom a tzv. šesťdesiatosmičkárov ? ľudí aktívnych v období Pražskej jari) a kresťanského disentu (na čele s iniciátormi Sviečkovej demonštrácie na Slovensku ako Ján Čarnogurský či František Mikloško).

V tomto kontexte je treba chápať aj pôvodnú tendenciu či už Občianskeho fóra, ale i Verejnosti proti násiliu k primárne postmodernistickému chápaniu novembrovej legitimity. Takéto ponímanie vychádza z pozícií akéhosi fukuyamovského triumfalizmu a z toho vyplývajúcej pokrokárskej vízie postkomunistického vývoja. Špičky VPN boli napriek protikomunistickému vymedzeniu predsa len vybavené postmodernistickým videním sveta, i keď to je skôr založené na relativizácii pádu komunizmu. To bol podľa môjho názoru hlavný dôvod, prečo sa dostalo na kandidátku VPN pomerne dosť ľudí vplyvných už pred novembrom 1989.

Práve postkomunistické reálie spojené s transformačnými ambíciami ale so sebou prinášajú okrem iného i praktickú potrebu iných než postmodernistických, t.j. v zásade ľavicových východísk (nehovoriac o reinkarnácii predstáv o ?socializme s ľudskou tvárou?). Myslím, že určitý posun nastáva práve s nástupom sporu o charakter ponovembrovej transformácie. Ten sa totiž odohrával v kontexte zápasu o prozápadnú zahraničnopolitickú orientáciu a trhovú ekonomiku bez prívlastkov, či o vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou. Zápas sa odohrával v podmienkach už avizovaného silného vplyvu predstaviteľov Pražskej jari, ktorým imponoval akýsi konglomerát svojich pôvodných predstáv s postmodernistickou ?gorbymániou?. Samotný Václav Havel napriek snahe o kritickú reflexiu Pražskej jari bol s jej predstaviteľmi v rámci Charty 77 až prekvapivo kompatibilný. Táto skutočnosť potom ovplyvnila charakter jeho ponovembrových stretov s Václavom Klausom.

Spomenutá kompatibilita postojov logicky vyústila do nepísaného spojenectva väčšiny elít na báze progorbačovovského revizionizmu. Ten bol založený na spochybňovaní takého hodnotového primátu pádu komunistickej ríše zla, ktorý vychádzal z Reaganovej doktríny, thatcherizmu a predovšetkým obrovského osobnostného prínosu Svätého Otca Jána Pavla II.

Národný rozmer

Na Slovensku sme si okrem toho so sebou niesli i pretrvávajúci spor o legitimitu národnoemancipačnej dimenzie ?obrodného procesu? zo šesťdesiatych rokov, ktorý zostal z pochopiteľných dôvodov nevyriešený. Aj keď v novembrových dňoch existoval len v latentnej rovine, jeho vyplavenie na povrch bolo len otázkou času. Tým sa charakter ponovembrových hodnotových stretov ešte viac zdramatizoval. Jednostranne progorbačovovský revizionizmus dostal svoj ?národný rozmer? a legitímni nositelia národnoemancipačného snaženia na slovenskej politickej scéne sa tým ocitli v defenzíve (mám na mysli predovšetkým predstaviteľov slovenského kresťanského disentu). Samotné piliere transformačného procesu sa tým dostali predovšetkým na slovenskej strane pod veľmi silný tlak. Novembrové elity tu začali z hľadiska verejnej mienky ťahať za kratší koniec. Dôsledkom je nástup viac-menej protitransformačnej politickej elity, ktorú si ale verejná mienka spája so zavŕšením národnoemancipačnáho úsilia. Stret s touto garnitúrou sa už odohráva na princípoch súperenia o charakter štátu, ale hodnotové východiská sú kompatibilné s pôvodnými transformačnými piliermi.

Na západ od rieky Moravy sa hodnotový spor odohráva ani nie tak na osi liberálny konzervativizmus ? sociáldemokratizmus, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, ale skôr v rovine už načrtnutého klausovsko ? havlovského sporu o charakter ponovembrového vývoja. Na jednej strane stojí nerevizionistická interpretácia hodnotových predpokladov pádu komunizmu. Na druhej strane je hľadanie akejsi elitárskej, evidentne postmodernistickej alternatívy, založenej na latentnej nechuti k tomu, čo som sa pokúsil identifikovať ako piliere ponovembrovej transformácie. Spomenutá alternatíva tenduje k mytológii nepolitickej politiky, hegeliánsky ponímanej občianskej spoločnosti a ?mudrovaní? na rôznych globálnych fórach.

Zhrnutie

Identifikácia hodnotových východísk novembrových aktérov ma utvrdila v tom, že slovenskí reformátori museli nevyhnutne doplatiť na niektoré nimi akceptované postmodernistické zlozvyky. Ako príklad by som uviedol nechuť k štandardnej politike na princípe konštituovania štandardnej proreformnej politickej strany. A to i napriek založeniu ODÚ-VPN, nakoľko podľa môjho názoru tento krok nebol dotiahnutý do roviny štandardnej straníckej politiky. Buď sa transformácia realizuje komplexne, alebo vôbec. V tomto smere boli Ján Čarnogurský i Václav Klaus veľmi predvídaví a dôslední.

Naopak, posunutie k pravicovej agende, ako predpokladu úspešnosti transformačných ambícií, považujem v slovenskom kontexte za bezprecedentné a kľúčové. Aj verejná mienka, spočiatku orientovaná skôr k nejakému typu ?tretej cesty? než na prozápadný štandard, sa nielen v Českej republike, ale nakoniec i na Slovensku priklonila väčšinovo k euroatlantickej vízii ponovembrového vývoja. Táto skutočnosť by na začiatku deväťdesiatych rokov vyznela ako príbeh z ?ríše snov? (opäť si zvolím za príklad Václava Havla, ktorý v tomto období prezentoval víziu akejsi alternatívy voči Severoatlantickej aliancii).

Za najdôležitejšie ale považujem nepodceňovanie agendy vymedzovania sa proti postmodernistickým východiskám, nie napriek tomu, ale práve preto, že boli v novembrovom étose evidentne prítomné. Je vhodné nadviazať na nerevizionistický hodnotový konsenzus, ktorý viedol k erózii komunistickej ríše zla a dotiahnuť niektoré prístupy, aktuálne práve v tomto smere, do dôsledkov. Či už sa jedná o hľadanie euroskeptickejšej integračnej alternatívy, založenej na revitalizácii týchto princípov alebo väčšie zaangažovanie sa občianskych konzervatívcov v kultúrnej vojne.

Igor Skúpy

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...