Nedá sa povedať, že by slovenská politika bola nudná. Tak napríklad, lintnerovci sa pohádali s Ruskom ? čoskoro vznikne nová strana. Keď sa pohádajú navzájom, vznikne ďalšia. Väčšina slovenských politických strán, na ktoré si spomínam, vznikla preto, že sa niekto s niekým pohádal. Konflikt Mečiara s ostatnými ?vépeenkármi? viedol k vzniku HZDS. Nová strana vznikla aj po nezhode spomenutého pána s Moravčíkovcami, aj s Gašparovičom, aj s Tkáčom. Dokonca aj šimkovsko-dzurindovský projekt ?zjednotiť? pravicové strany viedol iba k zrodu ďalšej novej strany. Avšak jej zakladatelia sa tiež pohádali a tak vznikla opäť nová strana. A ďalšia po nedorozumení Šimka s Martinákovou. Na Slovensku sa pohádali už aj komunisti ? je tu nová strana. Keby sa Slovákom darilo v pestovaní papriky tak, ako sa im darí zakladať strany, isto by sme patrili k popredným vývozcom tejto zeleniny na svete. A to by som s výpočtom nových sporo-strán ešte pokojne mohol pokračovať ďalej, pokiaľ by som sa neobával, že čitateľa unudím k smrti.

Z podozrivo nápadného, až takmer trápneho stereotypu je zrejmé, že problémom slovenskej politiky nie sú lintnerovci, mečiarovci, kňažkovci, či šimkovci. Problém je treba hľadať v systéme, konkrétne vo volebnom systéme. Idea pomerného zastúpenia strán v parlamente uzrela prvý raz svetlo sveta v roku 1789 ? ako inak ? v osvietenskom Francúzsku. Tamojším učencom sa nezdalo nič dostatočne dobré, rovné, dlhé, ťažké, presné, spravodlivé a sväté. Keďže zdieľali presvedčenie, že všetko je nutné za každú cenu meniť, s veľkou chuťou a neúnavnosťou sebe vlastnou vymýšľali nové kalendáre, metre, váhy, náboženstvá, a samozrejme aj politické a volebné systémy. Tak markíz Mirabeau dospel v jedno ráno k presvedčeniu, že dokonalé zákonodarné zhromaždenie bude vtedy, keď bude vo vzťahu k ľudu tak, ako je mapa ku krajine, ktorú zobrazuje. Chorobná, heretická túžba po dokonalosti zjavne zaujala aj masarykovských osvietensko-humanistických zakladateľov Československa. Niet divu, že pri písaní ústavy siahli po tejto francúzskej delikatese, a to nielen pre voľby do Poslaneckej snemovne a Senátu, ale aj do župných a obecných zastupiteľstiev. Odvtedy sa Česi a Slováci už nielen hádajú, ale zakladajú aj nové politické strany. Po prvých voľbách sa v dolnej komore parlamentu ocitlo 17 a v Senáte 10 politických strán a podobné počty zvolených subjektov boli trvale prítomné až do rozpadu Československa v roku 1935. Nazdávam sa, že nový štát nepotrebuje na svoj rozvoj nič tak naliehavo, ako pokoj. Československu ho však odopreli jeho ?otcovia zakladatelia? svojim nezodpovedným pokusom o implementáciu pochybnej osvietenskej ?tupiny?. A podobne dopadla aj väčšina nových štátov, ktoré v Európe vznikli v dôsledku prvej (wilsonovskej) vlny Globálneho vývozu demokracie.

Aj menej bystrý študent politológie (ako napríklad ja) bez problémov vymenuje najväčšie nedostatky pomerného volebného systému. Sú nimi roztrieštenosť politického spektra, permanentný vznik nových strán ? motiváciou k založeniu ktorých nie sú ani tak programové rozdiely, ako skôr osobné spory ? z toho plynúca chronická nestabilita, časté vládne krízy atď. Istý ctihodný a v odborných kruhoch veľmi uznávaný pán je presvedčený, že z dlhodobého hľadiska je tento programovaný chaos neudržateľný a tak môžeme dúfať, že skôr, či neskôr si vyžiada zmenu aj u nás. História nám ponúka dve cesty, ako sa s touto osvietenskou ?tupinou? vysporiadať. Prvou je ústavná zmena volebného systému, ako sa to stalo v prípade Francúzska (Masarykovho vzoru), ale aj Talianska, známeho tým, že jeho obyvatelia na voľby chodili ako na hodiny klavíru. Druhej historicky známej variante predchádzalo dlhodobé ignorovanie spomenutých defektov, zotrvávanie v tejto mizérii, resp. jej zhoršovanie. Možným dôsledkom neriešenia problému je postupný príklon obyvateľov smerom k tzv. nesystémovým stranám, násilná deštrukcia pôvodného právneho stavu a nástup totalitného režimu tvrdej ruky. To bol prípad nemeckej weimarskej republiky. Priznám sa, že sympatická mi je iba prvá alternatíva. Prikláňam sa teda k ústavnej zmene volebného systému pre voľby do Národnej rady SR. A čím skôr, tým lepšie.

Moji oponenti argumentujú tým, že volebný systém pomerného zastúpenia je reprezentatívnejší, lepšie odráža momentálne preferencie voličov v parlamente, umožňuje výraznejšie zastúpenie menšín. Nepochybne majú pravdu, tieto ciele však osobne nepovažujem za prvoradé. Bude takýto parlament lepší, ako parlament obsadený na základe väčšinového, prípadne kombinovaného systému hlasovania? Toto je podľa mňa smerodajná otázka. Odpoveď na ňu je úzko spätá s predstavou o zmysle politiky. Osobne od politiky (a politikov) neočakávam žiadne zázraky. Ľudské dejiny sú jedným veľkým dôkazom základnej kresťanskej pravdy o nedokonalosti človeka. Preto sa nazdávam, že maximum našich politických možností sa pravdepodobne vyčerpá dosiahnutím nejakého relatívne prijateľného režimu, ktorý garantuje osobnú a náboženskú slobodu pre všetkých svojich príslušníkov. Posadnutosť neustálym vylepšovaním nielenže nemá príliš veľký zmysel, ale často nemusí dopadnúť dobre.

Stotožňujem sa s názorom autority, že zmyslom pôsobenia človeka na zemi je posväcovanie jeho vlastného života. Tento cieľ je od politiky úplne nezávislý, človek má možnosť sledovať ho v každej dobe, napriek akémukoľvek politickému usporiadaniu. Čo teda očakávať od politikov? Osobne sa uspokojím s poctivým, spravodlivým a najmä kultivovaným presadzovaním záujmov mojej rodiny, mojej Cirkvi a môjho regiónu a s ich zosúľaďovaním s kritériami spoločného dobra. Absencia vedomia primárnej zodpovednosti voči svojim susedom a spolukrajanom ale často spôsobuje, že politici podľahnú mylnej túžbe urobiť niečo veľké. Uveria, že ich poslaním je dopomáhať ľuďom k šťastiu, resp. snažiť sa vytvárať pozemskú alternatívu kresťanského raja. Takéto herézy mávajú katastrofálne dôsledky.

Netrúfam si tvrdiť, že poslanci, volení vo svojich regiónoch budú podstatne lepší, ako tí dnešní. Som si istý, že aj medzi nimi sa nájdu darebáci, krikľúni, sem-tam nejaký opilec, ktorý doma otĺka svoju manželku. Myslím ale, že potom to bude (okrem opilcovej rodiny, susedov, farnosti) menej záležitosťou celého štátu a viac regiónu, ktorý zastupuje. To, v čo naozaj verím je, že tento systém zníži politickú váhu všelijakých ľuptákovcov, šusterovcov, lintnerovcov atď., ktorí sa so železnou pravidelnosťou objavujú pred každými voľbami. Ak si ľudia obľúbia nejakého novodobého Jánošíka, zvolia si v priamych voľbách ? napríklad v Terchovej ? iba jeho, a nie aj štyridsať jeho lúpežníkov. Ak im opäť vymyje mozgy nejaká televízia, budú voliť jej majiteľa, a nemusí s ním v parlamente sedieť aj polovica jeho redaktorov. V konečnom dôsledku to môže otvoriť priestor pre nástup miernejšej, t. j. menej divokej politiky.

Edmund Burke bol presvedčený, že skutočný politik by mal vždy zvažovať, ako čo najlepšie využiť to, čo už v krajine existuje. Francúzskym revolucionárom odporúčal, aby zachovali aspoň všetky užitočné časti starého režimu a to, čo pridali, aby prispôsobili tomu, čo sa uchovalo: ?Zostali Vám zachované aspoň časti stien a celé základy vznešenej a úctyhodnej stavby. Mohli ste stavať na starých základoch…? Československí budovatelia ?zbrusu novej republiky? sa rovnako rozhodli ignorovať skúsenosti svojich predkov a namiesto šedivého, po stáročia vyšliapavaného chodníka siahli po megalomanskom francúzskom projekte. Nuž, experiment sa nevydaril, gentlemani. Je čas na nápravu.

Branislav Jáger

Podobné články:

• Keď sa satan prejaví, Peter Frišo, Recenzia

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...