Predstavte si, že neďaleko domu v ktorom bývate číha šialenec, ktorý po vás strieľa. Idete na nákup – strieľa, vraciate sa z práce – strieľa. Ohrozuje celú vašu rodinu – manželku, deti. Skúšali ste s ním hovoriť, vyhrážali sa, všetko márne. Šialenec odpovedá paľbou a zo zakalenými očami kričí, že nemáte právo žiť, že vás všetkých pozabíja. Je však natoľko nezručný a jeho podomácky vyrobená zbraň je natoľko nedokonalá, že sa mu zatiaľ nepodarilo ublížiť vám. Ohrozenie života tu však stále je. Čo ak raz… ? Predpokladajme, že žijete v anarchii, kde neexistuje polícia, ani žiaden iný orgán, ktorý by vás ochránil. Máte právo vtrhnúť do domu šialenca a zabiť ho? Určite áno. Máte právo vyhodiť do vzduchu celý jeho dom? Určite nie. Pretože v tom dome so šialencom žije jeho manželka a deti. A tie sú nevinné. V záujme ochrany svojich nevinných detí, nemáte právo zabiť nevinné deti kohokoľvek iného. Ani keď po vás ich otec strieľa. Terorizmus spočíva vo vedomom zabíjaní nevinných ľudí v snahe presadiť nejaké ciele. Terorizmus je metóda, ktorú Izrael z času na čas používa v boji proti terorizmu.  

Hranice ideologického “uvažovania”.

V politickej diskusii demokratickej éry dominujú ideológie. Tie musia byť  – vzhľadom na intelektuálnu výbavu väčšiny voličov – až hlúpo zjednodušujúce. Sú to akési šablóny, ktoré umožňujú okamžite (bez potreby uvažovať) zaujať postoj k akejkoľvek otázke. Ideologické uvažovanie je čiernobiele – si “za”, alebo si “proti”. Podľa toho, na ktorú stranu sa pridáš si pre jedných múdry, rozhľadený, máš pravdu, a pre druhých si nemúdry, obmedzený, mýliš sa. Hlas, hľadajúci primeraný stred medzi týmito extrémami nemá nádej na vyslyšanie. Pália na neho všetci. Takejto povrchnej ideologickej diskusii sa nevyhla ani vojenská intervencia štátu Izrael v pásme Gazy. Je buď an blok dobrá, alebo je an blok zlá.

Vo video komentári s názvom “Izrael postupuje správne” šéfredaktor časopisu .týždeň Štefan Hríb pripúšťa, že v rámci Izraelskej operácie v pásme Gazy sa deje “niečo zlé” - má na mysli zabíjanie nevinných ľudí. Presviedča nás však o tom, že za to nenesie zodpovednosť Izrael. Vystačí si pritom s jediným argumentom: Izrael má právo zaútočiť na teroristickú organizáciu Hamas. Všetky hrôzy, spôsobené Izraelskou armádou počas útoku na Hamas, možno teda pripísať výlučne Hamasu, keďže on je príčinou izraelskej vojenskej intervencie: “Je samozrejme hrozné, že tam zomierajú ľudia, ale keď sa nepozrieme na to, čo je príčina a čo dôsledok, tak sa úplne pomýlime. Aj v druhej svetovej vojne bolo hrozné, keď zomierali ľudia, aj Nemci, keď ich bombardovali Američania, alebo Rusi, ale nikoho z nás nenapadne, že Rusi, alebo Američania to nemali robiť. A toto je podobný prípad”.

Rovnakú skratku používa aj jeho kolega z redakcie František Šebej: “Za smrť civilných obetí môže Hamas a iba Hamas. Preto, lebo celý konflikt začal odpaľovaním tisícov rakiet a preto, že neváhal umiestniť ich medzi civilné obyvateľstvo …”. Spomínaní páni teda navrhujú, aby vina za akékoľvek zverstvo spáchané v čase nejakého sporu, bola pripísaná výlučne tomu, kto tento spor začal. Povedané slovníkom politickej filozofie: ak máte spravodlivý dôvod viesť vojnu, môžete v nej robiť čokoľvek. Tento spravodlivý dôvod ospravedlňuje akékoľvek vaše neprávosti. Sto, tisíc, milión civilných obetí? Žiadny problém, boli sme napadnutí a teda “postupujeme správne”. Svedčí o tom aj príklad Štefana Hríba o bombardovaní Nemcov v čase druhej svetovej vojny. Ja sa však nazdávam, že vina za plošné bombardovanie Drážďan spojeneckými vojskami, pri ktorom zahynulo 36 tisíc nevinných civilov, sa nedá v žiadnom prípade pripísať Hitlerovi – príčine vojny. Za tento hanebný teroristický čin nesú zodpovednosť predstavitelia opačnej strany sporu. Hoc mali spravodlivý dôvod viesť vojnu, nemali právo viesť ju nespravodlivo.

Druhý Hríbov príklad je lepší: teroristi unesú lietadlo a hrozia, že pozabíjajú rukojemníkov. Príde špeciálne komando, postrieľa teroristov a pritom (nechtiac) zomrú civilisti. Bolo to správne, tvrdí Hríb a ja súhlasím. “To, čo sa deje v Gaze je vlastne špeciálne komando v lietadle a tam zrazu hovoríme, že špeciálne komando nemá zasahovať”, pokračuje Š. Hríb. Ale to je omyl. Samozrejme, že komando má právo zasahovať, nemá však právo vyhodiť do vzduchu celé letisko. Problém Izraela je v tom, že ako komando nepostupuje. Nestrieľa teroristov. Vyhadzuje do vzduchu štvrte, v ktorých sa nachádzajú (popri civiloch) teroristi.

Príklad za všetky.

Vysoký predstaviteľ Hamasu šejk Rayan bol zabitý spolu so štyrmi manželkami a trinástimi deťmi. Aby bolo jasné: Ryan bol zvrhlý terorista, ktorý naviedol množstvo chlapcov – vrátane svojho syna – stať sa samovražednými zabijakmi. Jeho smrť je nepochybne dobrá správa. Do jeho domu však nevtrhlo komando, ktoré by ho zastrelilo (s rizikom, že pri tom môžu nechtiac zahynúť aj civilisti). Na jeho dom dopadla deväťsto kilová bomba. Stalo sa tak v noci, keď celá rodina, deti vo veku jeden až dvanásť rokov, spali. Bilancia: jeden mŕtvy terorista a sedemnásť civilistov. Podľa politológa Samuela Abraháma to “Izrael zrejme urobil s plným vedomím, že títo civilisti môžu prísť o život, čím prekročil určitý rubikon a teraz je evidentné, že v budúcnosti bude pokračovať tými istými prostriedkami”. Jedná sa teda o akýsi odstrašujúci príklad. Nuž čo, aj pre rodinu predsa platila Izraelská výzva vzdialiť sa od tohto “cieľa”. Izraelská vláda zrejme predpokladala, že štyri šejkove ženy sa jedného dňa zbalia, každá zoberie za ruku zo tri – štyri detí, rozlúčia sa s ocinom a vydajú sa na dobrodružný výlet medzi padajúcimi bombami naprieč hermeticky obkľúčenou Gazou. A šejk im dá otcovské požehnanie a zaželá šťastnú cestu. Neurobili tak? Majú smolu. Pomyslený Izraelský súd s ročnou Rayanovou dcérou je teda veľmi rýchly: Obžalovaná bola usvedčená z toho, že sa dopustila narodenia sa do rodiny zvrhlého teroristu. Napriek výzve našej vlády odmietla opustiť svojho otca, čím jasne priznala svoj podiel viny na jeho zločinoch. Odsudzuje sa na trest smrti. Rozsudok bude vykonaný ihneď roztrhaním na kusy leteckou bombou.

O spravodlivej vojne.

Vážení páni, Izrael má právo útočiť na Hamas v pásme Gazy – o tom niet pochýb. Ak má však právo útočiť, neznamená to, že konkrétny postup útoku je vždy za každých okolností správny. Tým sa konečne dostávam ku konceptu spravodlivej vojny, ktorý je bezpečným kľúčom k odhaleniu podobných ideologických skratiek. Svätý Tomáš Akvinský definuje sedem podmienok, ktoré musí každá vojna spĺňať a – čuduj sa svete – štyri sa týkajú spôsobu jej vedenia. Zopakujme si dve, v ktorých bude mať Izrael veľký problém obstáť.

Spôsobené zlo nesmie byť väčšie ako zlo, ktorému sa má zabrániť.

Je to staré dobré pravidlo zvažovania dobier. Cieľom vojny je síce spravodlivý mier, ale nie za každú cenu. Poctivé posúdenie situácie môže viesť k rozhodnutiu radšej sa zmieriť s nespravodlivosťou, pokiaľ hrozí, že škody, spôsobené jej nápravou budú neprimerane vysoké. Izrael mohol naďalej trpieť dopadanie rakiet na svoje územia, mohol však aj vojensky intervenovať. Ide o to, ako. Rozloženie škôd na Izraelsko – Palestínskych váhach je nasledovné: raketové útoky Hamasu zabili za osem rokov 32 Izraelčanov a okolo 600 ich zranili. Izrael zabil za 22 dní viac ako 1 300 ľudí (vraj bolo z toho 412 detí), a zranil ich asi 5 450. Táto bilancia hovorí jasnou rečou: Zlo, spôsobené Izraelskou obranou je mnohonásobne väčšie ako bolo to, voči ktorému sa bránil. Chcel zabrániť dopadaniu rakiet, ktoré len výnimočne zasiahli dom nejakého civilistu a zlikvidoval pritom domy sto tisícom civilistov. Nahnevali ho rakety, ktoré zabili tridsať ľudí a svojimi vlastnými raketami zabil tisíc tristo ľudí.

Vojna musí byť vedená správnymi prostriedkami.

Je to otázka správnej taktiky a použitia zbraní, ktorej cieľom je vyhnúť sa poškodzovaniu nezúčastnených, t. j. civilistov. Táto snaha vylučuje použitie zbraní hromadného ničenia. Izrael však zasypal Gazu stovkami tisíc kilogramov výbušnín, ktoré (vôbec nie ojedinele) likvidovali rodinné domy, administratívne budovy, školy aj nemocnice. Skutočný počet zabitých teroristov sa z pochopiteľných dôvodov nikdy nedozvieme. Všetkým je však jasné, že z celkového počtu obetí tvoria drvivú menšinu. Izraelskú odvetu si odniesli predovšetkým ne-teroristi, t.j. civilisti.

Nazdávam sa, že izraelská intervencia proti Hamasu v pásme Gazy nespĺňa kritériá spravodlivej vojny – je teda nespravodlivá. Nespravodlivou ju urobil nie dôvod (príčina intervencie), ale spôsob jej vedenia. Nebola vedená správnymi prostriedkami – s ohľadom na civilistov – a spôsobila zlo ďaleko väčšie ako bolo to, ktorému chcela zabrániť. Nikto nemá právo vedome zabíjať nevinných ľudí, ani vtedy, ak zároveň s nevinnými zabíja aj teroristov. Za zabitie tisícky nevinných Palestínčanov Izraelskou armádou v pásme Gazy nenesie v žiadnom prípade zodpovednosť Hamas, rovnako ako Hitler nenesie zodpovednosť za plošné bombardovanie Drážďan. Krv všetkých nevinných zostáva na rukách Izraela. Terorizmus – palestínskeho Hamasu, aj Izraelskej vlády – si zaslúži trest.

Branislav Jáger

Podobné články:

• Ako zjemniť komunikáciu medzi ľavicou a pravicou, John Zmirak, Kultúrna vojna
• Demontáž právneho štátu, Manfred Spieker, Kultúrna vojna
• “Flying Home”, Branislav Jáger, PolemikaÚvodníky
• Úvaha o modernom umení, Branislav Jáger, Kultúrna vojnaÚvodníky

 Tlačiť článok