Poznáte ten pocit bezmocnosti: predierate sa neohrabanými textami pisálka, hlásajúceho, že je váš názorový príbuzný, zatiaľ čo vám sa zdá, že prichádza z inej galaxie. ?Mimozemšťan? si svoj omyl zväčša ani nedá vytĺcť z hlavy. Čím viac usvedčujúcich dôkazov mu ponúkate, o to väčšej smršti jeho mylných protiargumentov musíte čeliť.

Ide vás roztrhnúť od zlosti. Kvôli takému pomýlencovi ste schopní prestať písať. Alebo napísať sto kníh, závisí od povahy. Podobné nepríjemné pocity neraz kvárili aj čitateľov týchto úvodníkov. Oprávnene. Pretože som to bol ja, kto ich svojimi neohrabanými textami usvedčoval z omylu, kým som nezistil, že ja sám sa mýlim. Ja som nejedného konzervatívca poúčal o tom, že jeho názory nie sú celkom konzervatívne. Až kým som nezistil, že moje vlastné názory nie sú celkom konzervatívne. Dnes už viem, že oni ? za nič nemohúci konzervatívci boli v práve. Je čas zodvihnúť bielu vlajku. 
   
Čomu som nerozumel
Skôr, ako sa pokúsim objasniť okolnosti tohto poľutovaniahodného fiaska, dovoľte mi poukázať na postoje, ktorým som nikdy ? hoc vydávajúc sa za konzervatívca – nerozumel. Nerozumel som konzervativizmu, ktorého podstatou je ?túžba uchovávať?. Ako dôvod tejto neobvyklej ?túžby? býva zväčša uvádzaná skutočnosť, že uchovávania hodné objekty boli preverené časom, že je v nich nahromadená múdrosť generácií. Keďže prežili až doteraz, preukázali svoju užitočnosť a preto je dobré zachovať ich aj pre budúce generácie. A ďalej, tradície poskytujú ľuďom pocit spolupatričnosti, ?koreňov?, stability, sú im dôverne známe a upokojujú ich. Čo je na tomto názore také nepochopiteľné? Jeho (bezhodnotová) všeobecnosť. Aj ľudské obete ?bohom?, či kanibalizmus boli v mnohých končinách sveta tradíciou. Obávam sa, že aj tieto zvrhlé zvyky mohli niekomu poskytovať pocit spolupatričnosti a upokojovať ho. Hoci boli ?preverené časom?, nahromadenú múdrosť by sme v nich márne hľadali. 

Liberálom sa často vyčíta prehnaná nádej v zmenu, ktorú autori ostrejšieho pera s obľubou nazývajú posadnutosťou. Predmetom ich túžob je neraz zmena pre zmenu  – zmena ako cieľ sám osebe. Ľudia, ktorých som s trochou irónie nazýval ?nekresťanskí konzervatívci?, si naopak potrpia na tradície pre tradície samotné. Pre jedných je dostatočným dôvodom na podporu zmien fakt, že sú to zmeny, druhí bránia starý poriadok len preto, že je starý. Pravda je pre oboch druhoradá.

Nevyhnutným dôsledkom takejto plytkosti ducha je paradox: novodobí liberáli s krvavými očami rúbu do stromu, ktorý sa nehodí do ich plánov. Tento strom však krvopotne sadili ich ideologickí predchodcovia. Konzervatívci sa staručký strom snažia ? samozrejme márne ? zachrániť. Zabúdajú však na to, že ich pradedovia nechceli o jeho vysadení tu ani len počuť. Skutočnými politickými súpermi dnešnej doby sú teda dva liberalizmy. Len jednému z nich to akosi pomalšie dochádza.

Na to, aby ?konzervatívec? pochopil, že ?liberál? má v podstatne pravdu, potrebuje pri svojej opatrnosti aspoň tristo rokov. Čo keby naši súčasní konzervatívni kolegovia preskočili nejaké to storočie a už teraz si priznali, že ich starší bratia vo viere sa opäť raz vydali správnou cestou? Bolo by po naháňačke. Mohli by odteraz kráčať spolu. Mohli by sa liberálov dokonca pokúsiť predbehnúť, ako súčasný líder britskej Konzervatívnej strany Cameron. 

Konzervativizmus, z ktorého si tak povážlivo uťahujem ? a to som ešte neskončil – je naozaj možný v každej dobe, na ktoromkoľvek mieste, v hociktorej civilizácii. Som si istý, že konzervatívno ? liberálne súboje pred dvetisíc rokmi vyzerali veľmi podobne ako tie dnešné. Vtedy, pred dvetisíc rokmi sa však udialo niečo výnimočné. Niečo, čo zmenilo chod a zmysel dejín. Tým Niečím bol príchod milostivého Svetla na tento svet, ktorý si každoročne pripomíname v čase Vianoc. Konečne sa dostávam k objasneniu toho, čo som tak ľahkovážne a detinsky nazýval ?kresťanským konzervativizmom?.

Čo je podstatné?
Môj ?kresťanský konzervativizmus? bol pokusom o reflexiu pravdy, ktorej živá voda pramení z Apoštolského vyznania viery. Nebol podmnožinou konzervativizmu, ako sa niektorí ? zmetení nešťastným názvom ? domnievali. Orechovou škrupinou ne je možné zakryť celý kontinent. Kresťanstvo bez prívesku konzervativizmu nie je o nič menej vznešené, o nič menej pravdivé a o nič menej krásne. Škrupinka konzervativizmu, vzďaľujúca sa od rodného (kresťanského) kontinentu je však veľmi labilná, jej smer je nevyspytateľný. Jediné, čo je u tejto strmhlav plavby isté, je jej konečná stanica ? morské dno. Konzervativizmus bez kresťanstva je iba jednou z mnohých ideológií, jednou z najmenej originálnych ideológií.  

Údelom kresťana ? na rozdiel od konzervatívca – je rozlišovať. Je odsúdený na to, aby bol raz ?konzervatívcom?, inokedy ?liberálom?. Kresťania, ktorí sa vylodili pri kanibalských brehoch, alebo na území, posiatom ľudskými obetami, nemali pre miestne tradície pochopenie. Zaviedli iné, úplne nové, avšak humánnejšie zvyky. V civilizovanej kultúre, porobenej barbarskými dobyvateľmi, však kresťanský osloboditeľ koná presne naopak. Obnovuje staré tradície a barbarskú revolúciu posiela do horúcich pekiel.

Pred pol storočím kresťan (neúspešne) bojoval proti novátorom, ohlasujúcim právo na potrat. Dnes bojuje (pardon, mal by bojovať) s tými, ktorí legálny potrat bránia ako akúsi tradičnú slobodu. Nevedie ho samotná túžba po zmene, rovnako ako ho pred polstoročím nemotivovala len ?túžba uchovávať?. To, čo ho vyzýva raz do boja proti starému poriadku a inokedy ho stavia na jeho obranu, je pravda. Bez ohľadu na to, či je to pravda stará, alebo nová. Pravda je podstatná. Pravdou je, že usmrcovanie nevinných ľudí je nehorázna zvrhlosť (rovnako ako kanibalizmus), proti ktorej je vždy, v každej dobe, správne bojovať. Pokiaľ kresťan na pravdu rezignuje, pokiaľ boj za jej presadenie vzdá, stáva sa z neho obyčajný konzervatívec, obyčajný liberál.   

Na pevninu
V úvode skvelého diela Orthodoxia si G.K. Chesterton svojsky uťahuje z istého britského moreplavca, ktorý na jednej zo svojich dobrodružných výprav stratil kurz a nevedomky sa vylodil doma v Anglicku. Domnieval sa však, že sa jedná o nejaký nový ostrov v južných moriach. Po zuby ozbrojený a dorozumievajúc sa rukami mal v úmysle vztýčiť britskú vlajku na barbarskom chráme. Ten sa však zázračne premenil na Pavillon v Brightone. Pomýlený moreplavec, ktorý s obrovským nasadením a odvahou objavil, čo už bolo dávno objavené, je ? ako sa dozvedáme neskôr ? samotný G.K. Chesterton.

A myslím, že jeho fantastické priznanie vystihuje aj moju súčasnú pozíciu: ?Ja som sa, ako všetci ostatní drobní snaživci, pokúšal predstihnúť dobu. Ako oni som chcel o desať minút predbehnúť pravdu. A zistil som, že som bol osemnásť storočí pozadu?. Príbeh Chestertonovho návratu do náručia Cirkvi je vtipný, inšpiratívny a je to príbeh so šťastným koncom. Je to však – snáď mi tento velikán prepáči moju trúfalosť – tak trochu aj môj príbeh. Dnes totiž opúšťam chladné vody konzervativizmu, v ktorých som sa mylne pokúšal objaviť nový svetadiel. Nezriekam sa názorov, ktoré som zastával, len ich maškarného označenia. Moja ?veľká?, exotická výprava sa teda končí. Je čas vrátiť sa domov, na pevninu a zakotviť tam navždy. Škrupinku konzervativizmu posielam k vode, kontinent Kresťanstvo si ponechávam, lepšie povedané, on si ponecháva mňa.     

Milí konzervatívni priatelia, odteraz už môžete pokojne spávať. Chyba nebola vo vašom prijímači. Nie vy, ale ja som nebol pravým konzervatívcom, len obyčajným kresťanom. Majte prosím pochopenie pre toto moje ?šťastné fiasko?. Veď ?čo môže byť krásnejšie ako zažiť v jednom okamihu fascinujúce hrôzy výprav do neznámej krajiny a pocit hlbokého bezpečia pri návrate domov? Čo môže byť lepšie ako dobrodružné objavenie južnej Afriky, bez odpornej nutnosti vylodenia sa pri jej brehoch. A čo môže byť úžasnejšie ako napínať všetky svoje sily na objavenie Nového Južného Walesu a potom si v prúde šťastných sĺz uvedomiť, že to je v skutočnosti starý Južný Wales??. Vďaka za všetko, Mr. Chesterton.

Branislav Jáger

Ohodnoť článok: (počet hlasov:1, priemer: 3.00 z 3)

 Loading ...