Skutočný konzervativizmus nie je ničím iným ako druhom náhľadu na spoločnosť založenom na pravde ukotvenej v transcendentne. Následkom hriechu je aj to, že ľudská spoločnosť na tomto svete nebude nikdy dokonale usporiadaná. Ani konečný cieľ, spása človeka nie je priamo závislá od tohto usporiadania ako to v Civitatis Dei odhalil samotný sv. Augustín. Že však ani časná moc nemá byť kresťanovi ľahostajná, dokazuje sv. Augustín ešte v tom istom diele, napríklad tvrdením: ?? šťastie vladárovo nespočíva vo vonkajších úspechoch, ale v skutočnej čnosti?. Napokon, o časnej moci sa rovnako zmieňuje Písmo sväté, ako aj pradávne učenie katolíckej Cirkvi. Tak sa zrodila teória dvoch mečov, ktorej počiatky položil pápež Gelasius I. v liste východorímskemu cisárovi Anastáziovi v roku 494, kde nadradil duchovnú moc nad moc svetskú. Tieto moci sú však relatívne autonómne a duchovná moc zasahuje len v prípade mravného zla.

Toto učenie bolo pritom rozvíjané viacerými pápežmi, v teórii i praxi. Tak cisára korunoval, počnúc korunováciou Karola Veľkého, pápež. Teóriu dvoch mečov ďalej rozvinuli predovšetkým Gregor VII., Innocenc III. a posledný veľký pápež stredoveku, Bonifác VIII.

Svätý Gregor VII., veľký iniciátor významných reforiem, tak urobil predovšetkým vo svojej významnej bule Dictatus Papae (1075), ako aj v slávnom liste z 15. marca 1081. V tomto liste pápež významným spôsobom vyslovil nutnosť podriadenosti svetskej moci. Pretože: čo je cisár vedľa kňaza, ktorý ?dokáže premeniť chlieb a víno v telo a krv nášho Pána??

Napriek tomu svetská moc sa neustále snažila vymaniť z tejto subordinácie, v čom je základ všetkých revolučných, anti-konzervatívnych myšlienkových prúdov, ktoré od začiatku vychádzali z heretických, gnostických názorov a nakoniec sa aj presadili za pomoci silného spojenca, ktorého našli v protestantizme.

Tak aj francúzsky panovník Filip IV. dával prednosť osobnému bohatstvu pred všeobecným dobrom a zasahoval do právomocí Cirkvi. Odpoveďou Bonifáca VIII. bola bula Unam Sanctam, ktorej význam ďaleko presiahol spor medzi pyšným panovníkom a pápežom. Táto výborne definuje všetky dôležité prvky dobrého usporiadania spoločnosti a ako taká je základným kameňom pre konzervatívne postoje.

Bula odhaľuje oveľa viac ako len spravodlivé usporiadanie verejnej moci, prináša totiž celé metafyzické základy tohoto usporiadania podporeného výkladom Písma.

Uznáva tak za jediného pôvodcu všetkej moci Boha a za dobrého sprostredkovateľa tejto moci Cirkev. Tak nemôže ísť spravodlivá svetská moc proti učeniu Cirkvi a Cirkev má právo zasiahnuť proti nemorálnemu uplatňovaniu svetskej moci. A toto učenie je univerzálne a vyjadruje podriadenosť všetkých rímskemu pápežovi a učeniu svätej Cirkvi. To je tiež jediná možná konzervatívna odpoveď na dobré politické usporiadanie, všetky ostatná pseudokonzervatívne teórie sú totiž viac, či menej pokazené revolučnými prímesami rozmeľňujúcimi žiadaný konzervatívny poriadok a neschopné nájsť potrebnú autoritu.

Peter Frišo

*************************************************************************

Unam Sanctam

Papežská bula Bonifáca VIII, 18. november 1302

Nútení vierou, sme zaviazaní veriť a tvrdiť, že Cirkev je jedna, svätá, katolícka a tiež apoštolská. My v ňu veríme pevne a priznávame s jednoduchosťou, že mimo nej nie je ani záchrana ani odpustenie hriechov, ako manžel v chválospevoch  prehlási: ?Jedna je moja holubica, moja dokonalá. Ona je tá jediná, vyvolená ?? a ona reprezentuje jedno mystické telo, ktorého hlavou je Kristus a hlava Krista je Boh (1Kor 11,3). V nej potom je jeden Pán, jedna viera, jeden krst (Ef 4,5). Tak bola v dobe povodne len jedna archa Noeho, ktorá predchádzala jednu Cirkev, ktorá archa, bola dokončená na jediný lakeť, mala len jediného lodivoda a sprievodcu, tj. Noeho, a my sme čítali, že, mimo tejto archy, celá  existujúca zem bola zničená.

My ctíme túto Cirkev ako jedinú? Pán sa modlil za jej dušu, to jest pre svoje srdce a telo; a toto telo, to znamená, že Cirkev volal jednou, pretože je jednota manželov, viery, sviatostí, a lásky Cirkvi. Toto je halenka Pána, bezproblémová halenka, ktorá nebola nájmom, ale o ktorú bol vrhnutý lós (Jn 19,23-24). Pre tú, jednu a jedinú Cirkev tam je jedno telo a jedna hlava, nie dve hlavy ako u netvora; tou je, Kristus a vikár Krista, Peter a nástupca Petra, v reči Pán k Petrovi sám hovoril: ?Pas moje ovce? (Jn 21,17), mienil ovce všeobecne, nie tieto, ani tie zvlášť, ale že on zveril všetky jemu (Petrovi). Preto, ak by Gréci alebo iní mali hovoriť, že oni nie sú zverení Petrovi a jeho nástupcom, oni musia priznať, že nie sú ovce Krista, pretože náš Pán hovorí v Jánovi ?je tam jeden ovčinec a jeden pastier?. My sme informovaný textami evanjelií, že to v tejto Cirkvi a v jej moci sú dva meče; menovite, duchovný a časný (temporálny). Preto keď apoštoli hovoria: ?pozri, tu sú dva meče? (Lk 22,38) to má znamenať v Cirkvi, pretože apoštoli tak povedali a Pán neodpovedal, že by to bolo príliš veľa, ale že je to dosť. Iste, kto popiera, že svetský meč je v sile Petra, nepočúval dobre slovo Pána veliace: ?Schovaj meč do pošvy!? (Mt 26,52) Oba, preto, sú v moci Cirkvi, čo znamená: duchovný a materiálny meč, prvý má byť poskytnutý pre Cirkev a druhý Cirkvou; prvý v rukách kňaza; druhý rukami kráľov a vojakov, ale z vôle a strpenia kňaza.

Avšak, jeden meč sa má podriadiť inej a temporálnej autorite, patriaci k duchovnej sile. Pretože apoštol hovoril:  ?Lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha? (Rim 13,1-2), ale oni by neboli v poriadku, ak by jeden meč nebol podriadený inému a ak by ten nižší, nebol viedol hore ten druhý.

Preto, vo vzťahu  k blahoslavenému Dionýzovi, to je právo Božie, že najnižšie veci dosiahnu najvyššie miesto prostredníkov. Potom, podľa poradia vesmíru, všetky veci nie sú vedené späť k poriadku rovnako a bezprostredne, ale najnižšie prostredníctvom, a nižšie nadradenými. Preto my musíme rozpoznať viac jasne, že duchovná sila predčí v dôstojnosti a vážnosti  svetskú moc ktorúkoľvek, ako duchovné veci predčia temporálne. Toto my vidíme veľmi jasne tiež platením, požehnaním a vysvätením desiatkov, ale tiež súhlasom so silou samotnou a vládou do konca vecí. S pravdou ako našim svedkom, patrí k duchovnej sile presadiť sa nad pozemskú moc a zmeniť jej rozsudok, ak nebol dobrý. Tak sa dosiahlo proroctvo Jeremiáša týkajúce sa Cirkvi a duchovnej sily: ?Pozrite, dnes som nadradil vás národom, a cez kráľovstvo i všetko?. Preto, ak pozemská sila chybuje, bude sa súdiť podľa duchovnej sily; ale ak menšia duchovná sila chybuje, to sa bude súdiť podľa nadradenej duchovnej sily; ale ak najvyššia sila zo všetkých chybuje, to môže byť súdené iba Bohom, a nie človekom podľa svedectva apoštola: ?No duchovný posudzuje všetko, a jeho nik nemôže posúdiť.? (1Kor 2,15). Táto autorita, však, (hoci to bolo dané človeku a je vykonávaná človekom), je nie ľudská ale skôr božská, udelená Petrovi božským slovom a potvrdená  mu (Petrovi) a jeho nástupcom Tým, koho Peter vyznal, hovoriac Pán k Petrovi sám: ?Čokoľvek zviažete vy na zemi, bude zviazané tiež v nebi? (Mt 16,19)atď. Preto ktokoľvek sa bráni tejto moci, ktorú nariadil Boh, bráni sa nariadeniu Boha (Rim 13,2), ibaže by vynašiel ako Manicheus, ktorý bol falošný a súdiac podľa nás kacír, dva začiatky. Pretože podľa svedectva Mojžiša, to nie v začiatkoch, ale na začiatku Boh vytvoril nebo a zem (Gen 1,1). Ďalej, my tvrdíme, my prehlasujeme, my ustanovujeme: pre záchranu každej ľudskej bytosti je celkom nutné byť podriadeným Rímskemu Pontifikovi.

Voľne preložil Peter Frišo

Podobné články:

• Žiadna milosť pre Wall Street, Chuck Baldwin, Finančná kríza
• K vzdelávaciemu systému alebo idey majú svoje dôsledky, Igor Skúpy, Polemika
• Zo sveta, Branislav Jáger, Zo sveta
• Zo sveta, Branislav Jáger, Zo sveta
• Zo sveta, Branislav Jáger, Zo sveta

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...