Ústava EÚ sa vo svojej dnešnej podobe rozchádza s realitou, demontuje tradičné slobody a neguje európske dejiny. Pre Európu, aj eúropsku úniu bude najlepšie, ak bude zmietnutá zo stola.

V Európe sa však nakoniec presadil duch jakobínstva umocnený vedeckým socializmom….

/Rio Preisner: O životě a smrti konservatismu/

Zlá ústava

Pomaly ale isto sa schyľuje k prijatiu európskej ústavy. Keď tzv. Laekenská dekláracia zriadila eden podivný Konvent (podobne absurdný orgán mohol vzniknúť asi len v EÚ), nebola žiadna ústava EÚ na programe dňa. Istá ambiciózna skupinka okolo Guiscarda d`Estaigna sa však videla v úlohe otcov zakladateľov nového európskeho štátu a za chrbtom Konventu pripravila text, ktorý ju mal navždy zapísať do svetových dejín. Tak prišla na svetlo ústava EÚ od začiatku zahalená do rúška európskeho newspeaku, veď aj preto názov Návrh zmluvy zakladajúcej ústavu pre Európu.

Nazvať dokument ústava EÚ, hoci o ústavu evidentne ide, by sa nikto neodvážil. Európa totiž stále necíti dosť federatívne. Človeku sa nad tým pozastavuje rozum, dnešná Európa však žije dialektikou a nemá najmenšie problémy zároveň tvrdiť áno i nie. Je predsa postmoderná. A tak môžu byť spokojní aj federalisti, aj zástancovia národných štátov, eurospeak a euroidelógia vytvárajú predsa dosť priestoru, aby si zástancovia oboch táborov mysleli, že dosiahli svoje. A samozrejme toto platí pre celú ústavu EÚ, kde sa napr. v preambule spolu vyníma rovnosť a sloboda, náboženské a humanistické dedičstvo, multikulturalizmus, západná civilizácia, pokrok, prosperita a solidarita a iné podobné ťažko zlúčiteľné hodnoty, ktoré sa však Európanom dobre počúvajú. Samozrejme ?príliš vyhranené? pojmy ako kresťanstvo či Boh sa sem nevošli.

Ústava, ktorá je všehochuťou správne namiešaných vzájomne protichodných ingrediencií, nám tak najlepšie pripomína, ako sa v rozprávke Byl jednou jeden král pokúšali variť Werich s Burianom a z každej suroviny dali ?přiměřeně?. Bohužiaľ my nemáme žiadny záchranný ?sklípek?, ktorý by nás zachránil pred tým, čo na nás isto nakynie z Guiscardovho varenia. Nemusíme teraz viesť diskusiu o tom, či Európska únia potrebuje ústavu, nateraz treba zamietnuť túto, lebo ide evidentne o zlý text.

Ľavicové riešenia na večné časy

Veľmi nebezpečným prvkom ústavy EÚ je snaha uzákoniť ústavou povinne socializmus. Ak sa prijme tento návrh ústavy, bude to znamenať zákonom ošetrený koniec pravice. Veď, posúďte sami, podľa článku 3 má Únia zabezpečovať ?udržateľný rozvoj, založený na rovnovážnom sociálnom raste, so sociálnou trhovou ekonomikou usilujúcou sa o plnú zamestnanosť a sociálny progres?. A to nie je zďaleka všetko, celá ústava sa len tak hemží socializmom a inštitútmi, ktoré sú mu inherentné. Zvlášť to platí pre Chartu, o ktorej pojednám nižšie, ani zvyšok ústavy nás však nenecháva na pochybách o ideových zdrojoch tejto ústavy.

História nás mala poučiť o sympatiách západných ľavičiarov ku komunizmu ? a to dokonca aj za Stalinových čias ?, možno by sme si lepšie všimli, ako postupne európske politické štruktúry ovládli podobné marxistické premisy. Socialistické plánovačstvo totiž nemusí mať len podobu nezmyselných paťročníc, ale aj podobne nezmyselných lisabonských stratégií, ktorých ciele sú nedosiahnuteľné a napriek tomu s ich prijímaním nemá nikto problém. Na takýchto socialistických základoch je celkom zjavne vystavaný aj prvý európsky ústavný dokument.

Niet sa čomu čudovať, že politička, ktorá sa snažila robiť pravicovú politiku vo Veľkej Británii, Margaret Thatcherová, už dávno hovorí o vystúpení Británie z EÚ. Jej zrejmú ľavicovosť dokumentu vysvetľovať netreba.

Na českej politickej scéne

Určite zaujímavé je venovať sa špeciálne českej politickej scéne, pretože práve tu sa prijímajú rozhodnutia, ktoré smerom k ústave EÚ udávajú smer. Preto, ak sa ODS stavia proti ústave EÚ, ide priam o akt sebazáchovy. Ako pravicová strana, ktorá občanom môže poskytnúť priestor na vlastnú sebarealizáciu a trebárs i hospodársky rozvoj, by totiž pri prijatí tohoto textu ústavy prišla ODS nielen o veľkú časť možnosti ovplyvňovať politické dianie v Českej republike skrze zbytočné odovzdanie obrovskej časti štátnej suverenity, ale predovšetkým by nemohla realizovať žiadny pravicový politický program, pretože ten by bol jednoducho v rozpore so socialistickým textom ústavy. ODS sa preto stavia k ústave EÚ veľmi rozumne. ODS veľmi dobre rozumie, že prijatie takéhoto textu euroústavy poškodí ako ju samotnú, tak Českú republiku, ktorá môže vziať svoj osud do vlastných rúk a urobiť s ním niečo pozitívne, ak bude pravda presadzovať rozumný pravicový program, ak zoberie štátu možnosti zasahovať tam, kde zasahovať nemá a ak nerezignuje na morálne pravidlá.

Aj preto je veľmi smutný postoj KDÚ-ČSL, strany, ktorá by konečne mala skončiť s kooperáciou so socialistickými ideami a viac sa sústrediť na presadzovanie kresťanského programu. To zrejme platí aj v prípade ústavy EÚ, ktorá je vo svojich názoroch a ideových východiskách len veľmi ťažko zlučiteľná s kresťanským svetonázorom, lepšie povedané nezlučiteľná.

Naopak pre ČSSD musí byť prijatie európskej ústavy rajskou hudbou. Na európskej úrovni sa socialistické politické programy, aké si dáva aj ČSSD, presadzujú jedna radosť a ak by predsa pravica vyhrala v Českej republike voľby, bude sa musieť pohybovať v rámcoch, ktoré jej socialistická EÚ blahosklonne ponechá. Pritom všetkom však bude EÚ nehanebne tvrdiť, že sa priblížila svojim občanom.

Proces schvaľovania

Hoci ide o veľmi zlý dokument, teší sa v Európskej únii dostatočnej podpore. A tejto podpore sa teší napriek tomu (alebo skôr práve preto), že ho väčšina občanov jednotlivých členských štátov Európskej únie, kde postupne prichádza k jeho schvaľovaniu, nielenže nečítala, ale často o ňom má iba povrchné, alebo úplne žiadne vedomosti. Na odmietnutie tak zlého dokumentu totiž treba naozaj len minimum onoho zdravého rozumu. Tomu sa ale euronadšencom zdá sa nedostáva a kľudne ďalej kráčajú za svojím snom, za svojou vysnívanou utópiou.

Nenecháva sa to však na náhode a na jednotlivé štáty sa vyvíja dostatočný tlak, aby sa predsa nerozhodli euroústavu odmietnuť. A to reálne hrozí. Vo Veľkej Británii, ktorá má svoju dlhú ústavnoprávnu tradíciu, sa dostatok podpory nedostáva a odporcovia stále prevažujú nad podporovateľmi. Napriek tomu sa čaká, že bude na krajinu vyvinutý dostatočný tlak, aby ústavu v referende schválila. Podobné problémy pre ústavu vyvstávajú pomaly vo Francúzsku, kde sa tento socialistický dokument predsa len nezdá dosť socialistický.

A pretože počet odporcov stále stúpa, prezident Chirac sa poponáhľal s vyhlásením referenda na skorší termín, pričom nie je žiadnym tajomstvom, že dôvodom je zabrániť odporcom, aby sa im podarilo ústavu odmietnuť. A to je ďalšia z charakteristických čŕt nátlaku na prijatie tohto dokumentu, peniaze a podporu dostávajú iba tí, ktorí prijatie ústavy podporujú. Pritom nijak nevadí ani to, že táto podpora ide často aj z peňazí daňových poplatníkov. Aj to patrí k socialistickému koloritu tejto ústavy.

Socialistická charta

Ak je celá ústava veľmi utopickým dokumentom, tak o jej Charte základných práv to platí dvojnásobne. Samotná charta je jedným z najnebezpečnejších častí celého dokumentu, pretože svojim spôsobom napomáha vyššie spomenutému zakotveniu socializmu v Európskej únii.

Presadzovanie sa dnešného pohľadu na ?ľudské práva? vychádza z opustenia realistického judeo-kresťanského náhľadu na človeka a spoločnosť, ktorý vo svojej nedokonalosti nie je vlastníkom pražiadnych ?ľudských práv?, avšak je dostatočne chránený prirodzeným právom. Naopak koncept ?ľudských práv?, z ktorého vychádzajú dnešné právne systémy, je vsadený niekde mimo skutočnosť a slúži akurát na zasahovanie štátu aj do tých sfér spoločenského života, do ktorých zasahovať nemá.

Celý systém tzv. ľudských práv, ako je v poslednej dobe v Európe chápaný, je totiž niečím odťažitým, niečím, čo akoby vôbec nepatrilo k človeku. Je takmer kafkovsky absurdný, u Kafku sa však na rozdiel od tohto systému predsa aspoň črtá nejaké zmysluplné východisko.

Nezmyselnosť dnešného konceptu ?ľudských práv? súvisí s tendenciou vymýšľania stále nových práv, ktorých skutočný význam je však jedine v tom, čo jeden český konzervatívny autor nazval: ?demontáž našich tradičných slobôd?. Model vymýšľania je celkom jednoduchý: z každej aspoň zdanlivo dobrej veci urobiť právo. Aj tu často ide o dobrú vec predovšetkým z jedného, samozrejme zaručene správneho pohľadu.

Charta, ktorá je súčasťou euroústavy, je takýchto utopických práv plná, preto vyberiem len niekoľko. Môžete sa tu dočítať o práve na prístup k odbornej príprave na zamestnanie /čl.II-14/. Čo to však znamená v praxi, ostáva nejasné! Kto vám zabezpečí vaše právo na prístup k odbornej príprave? A v ktorom momente bude toto právo dostatočne naplnené?

Ďalej sa v Charte základných práv Únie píše o zákaze diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, etnický alebo sociálny pôvod, genetické charakteristiky, jazyk, náboženstvo alebo viera, politický názor alebo iný názor, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, narodenie, postihnutie, alebo sexuálnu orientáciu /č.II-21/, to aby sa človek v Európskej únii pomaly bál uzatvoriť manželstvo. Vybrať si totiž môže len jednu ženu/muža a v takom prípade je veľmi ťažké, aby si vybral bez toho, aby zároveň nepoužil svoje preferencie. Uzatvorenie manželstva v súlade s týmto článkom je v podstate nemožné, pretože vždy sa nájde niekto, kto môže tvrdiť, že ste si ho nevybrali práve kvôli jeho sociálnemu pôvodu, nedajbože kvôli sexuálnej orientácii.

Ani hovoriť pritom netreba o pracovnom práve. A to na rozdiel od ?práv?, ktoré ukotvuje euroústava, nie je utópia, už dnes existujú štáty, kde sa firma neodváži za žiadnych okolností vyhodiť z práce homosexuála /či niekoho, kto o sebe tvrdí, že je homosexuál/, lebo inak by ju ihneď čakala žaloba pre diskrimináciu.

Áno aj takto môže vyzerať útok na slobodu, napríklad na pri vlastníckom práve, ktoré táto vnútorne si mnohokrát protirečiaca ústava taktiež prináša. Prečítate si tu aj článok o rovnosti mužov a žien vo všetkých oblastiach, vrátane zamestnania, práce a mzdy /č.II-23/, ak aj pominieme ďalší zásah do slobody, ktorý som spomínal už vyššie (napr. v rozhodovaní zamestnávateľa o mzde svojho zamestnanca, ktoré vyplýva opäť z vlastníckeho práva), stále mi nie je jasné, ako je možné dosiahnuť rovnosť medzi mužom a ženou vo všetkých oblastiach, predsa samotný muž a žena sú dôsledkom rozdielu a nie rovnosti. Extrémny pokus, ktorý mi napadá a použil ho už Rio Preisner, je rovnosť masy nahých ľudí v nacistických koncentračných táboroch, pravda aj tu ťažko hovoriť o tom, že by sa rozdiel medzi mužom a ženou, či medzi jednotlivcami navzájom vytratil.

A v charte nájdeme aj ustanovenie o práve na pracovné podmienky s ohľadom na svoje zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť /čl.II-31/. Skúste si sami potrápiť hlavičku premýšľaním nad interpretáciou tohoto článku.

Záver

Ústava EÚ vo svojej dnešnej podobe je socialistický dokument rozchádzajúci sa s realitou,  demontujúci tradičné slobody a negujúci európske dejiny. Jej text jasne odmieta pravicovú politiku. Jej presadenie však vyzerá reálne, má totiž silné politické krytie vytvárajúce enormný tlak na jej prijatie. Niekedy sa mi zdá, že sa už hľadá nový Delacroix, ktorý namaľuje obraz Ústavy vedúcej ľud na barikádach.

Napriek tomu pre Európu i pre Európsku úniu bude najlepšie, ak bude tento text zmietnutý zo stola. Inak sa budeme musieť opäť podieľať na jednej z politických utópií, narysovanej sociálnymi plánovačmi v tomto veľmi nebezpečnom ľavicovom konštrukte. A niet sa čomu čudovať, veď tvorcovia euroústavy sú tým, čo múdrosťou obdarený gentleman Edmund Burke nazval ?parcel of harsh attorneys?. Ostáva len dúfať, že nebudú tvorcami našej legislatívy a našej budúcnosti.

Peter Frišo

Podobné články:

• Prečo je Európska únia historický omyl?, Igor Skúpy, Európska únia

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...