Počul som raz o istom slávnom šimpanzovi, ktorý, keďže už je na dôchodku, s pôžitkom vyfajčí niekoľko cigariet denne, neodolá poháriku whisky, rád si prečíta noviny a pozrie večerné správy. Ak by to celé nebola iba recesia ľudí, niekto by mohol povedať, že slávny šimpanz podľahol tým najhorším ľudským nerestiam. Hádam mu pri jednom zo svojich poobedných rituálov, ktorý pozostáva zo šálky pravej arabskej kávy a listovania v Spectatore, neunikla informácia o akomsi talentovanom psovi, ktorý vraj vo voľných chvíľach maľuje obrazy. “Umelkyňa”, ako sa pes v texte oslovuje, už dokonca absolvovala svoju prvú výstavu v New Yorku. Ak sú informácie bulváru pravdivé, návštevníkom výstavy ani vo sne nenapadlo, že ?”od zaujímavými kolážami nie sú podpísané ľudské ruky, ale psie labky”.
Neviem nakoľko táto informácia zaujala slávneho šimpanza – dôchodcu, mňa však zaujala náramne. Lebo kým sledovanie správ, popíjanie whisky, dokonca aj listovanie v novinách, považujem u šimpanzov za celkom normálne, psie umenie je niečo úplne iného. Pokúšal som sa teda vybaviť si onú talentovanú umelkyňu, napríklad pri hľadaní inšpirácie. Predstavil som si, ako absolvuje úmornú nočnú túru na najvyšší kopec v susedstve, len aby tam znovu zažila ten nádherný pocit osamelosti a pokory, aký je možné zažiť len zoči-voči majestátnosti a nádhere nočnej oblohy. Chcel som vidieť umelca, ktorému nepripadá čudné zotrvať v obdive tohto skvostu hoci aj niekoľko hodín. Umelca, ktorého napokon aj tak, hoci už po stý krát, ohromí iné umelecké dielo: východ slnka – nádherná hra farieb, ktorá inšpiruje maliarov už od čias stvorenia sveta.
Zaujímal ma výraz tváre psej umelkyne v momente, kedy jej pohľad spočinul na niektorom z detailov tejto fascinujúcej scenérie. Umelkyne, ktorá – zatiaľ čo iné psy sa bezstarostne rozháňajú ulicami nočného New Yorku – nedokáže myslieť na nič iné. Nedokáže dokonca prijímať potravu, či zažmúriť oko, pokým neurobí posledný ťah štetcom. Bohužiaľ, jediné, k čomu som dospel, je presvedčenie, že nedisponujem dostatočnou dávkou fantázie nato, aby som uveril tomuto absurdnému príbehu. Moja predstavivosť ma nedoviedla ďalej ako k nechápajúcemu pohľadu prostého Božieho stvorenia, sledujúceho svojho potrhlého majiteľa, ako jeho labkami, namočenými vo farbe, cápe po maliarskom plátne.
Pretože som úplne zlyhal pri pokuse predstaviť si akékoľvek zviera pri umeleckej činnosti, a pretože mám vo zvyku skláňať sa pred autoritou základných kresťanských právd, ktoré hovoria o výnimočnom postavení človeka v celom Božom stvoriteľskom diele, pevne verím, že psy maľovať nevedia. Vo svojej netolerantnosti k týmto “priekopníkom” zvieracieho umenia som zašiel až tak ďaleko, že si dokonca myslím, že umenie je výlučnou výsadou ľudí. Nevzniká následkom pudov. O podobnom výskyte psích umelcov sme nepočuli v celej histórii Západnej civilizácie. Môže za to zrejme skutočnosť, že človek minulých dôb nemal to šťastie byť oboznámený s poznatkami súčasných spoločenských vied, takže bol často odkázaný výlučne na svoj zdravý rozum. Takejto hlúposti by nikdy neuveril a ktokoľvek by sa ho snažil presvedčiť o kráse zvieracích obrazov, skončil by prinajlepšom v zvieracích výkaloch.
Okrem toho, medzi umením ľudí a umením zvierat – pokiaľ by sme z čisto špekulatívnych dôvodov pripustili jeho existenciu – by bol evidentný rozdiel. Umelci minulých dôb totiž chápali krásu tohto sveta ako dar a výzvu zároveň. Inšpirovali sa krásou a snažili sa k tomuto ideálu priblížiť čo najbližšie. Cítim však potrebu zastať sa týchto jednoduchých tvorov. Človek minulých dôb predsa nemohol tušiť, že pojem krásy je iba relatívny (rovnako ako už neexistuje objektívna pravda), že jeho skloňovanie nemusí byť zmyslom umenia, že umenie nemusí mať nutne nejaký zmysel…
Ako ale vysvetliť onú poľutovaniahodnú nepríjemnosť, preberaniu ktorej sa v slušnejších spoločnostiach odporúča vyhnúť a v tých menej slušných sa nezaobíde bez škodoradostného úškrnu? Mám na mysli fakt, že návštevníci spomínanej výstavy nerozpoznali rozdiel medzi bezduchou zvieracou cápanicou a skutočným umením? Na túto otázku existuje jediná odpoveď: medzi bezduchou zvieracou cápanicou a súčasným umením príliš veľký rozdiel nie je. Nie z dôvodu akéhosi nevídaného umeleckého nadania niektorých psov. Skôr z dôvodu akéhosi nevídaného kúzla, ktoré súčasných umelcov opantáva natoľko, že pod jeho vplyvom produkujú zvieracie umenie. A dokonca sa im zdá, že ešte stále ide o umenie ľudské. Sledujúc takéto ľudsko-zvieracie skvosty je človek ochotný začať sa vážne zaoberať otázkou, či sa ľudstvo výsade umenia nespreneverilo natoľko, až o ňu načisto prišlo. Každopádne, samotný fakt, že ľudia z umenia “vycúvali” ešte neznamená, že tento priestor automaticky zaplnia zvery – na tom trvám, aj napriek riziku, že budem obvinený z animofóbie.
Pripusťme na chvíľu, hoci je to veľmi nepravdepodobné, že môj nepokrokový názor začne v spoločnosti získavať na váhe a stále viac ľudí (neumelcov) ho bude považovať za celkom rozumný. Čo bude nasledovať? No predsa paľba médií a všetkých tých vykladačov socializmu, ktorí “pochodujú” slovenskými inštitúciami v maskách “nezávislých odborníkov”. Doktorka Závadská ho isto označí za prejav stredovekého tmárstva, profesor Kusý v ňom bude vidieť ďalší z pokusov o vnucovanie mojej vlastnej morálky celej spoločnosti. Jirko Malchárek navrhne minimálne novelu antidiskriminačného zákona. Obávam sa, že bokom nezostanú ani naše feministické organizácie.
Na môj neakceptovateľný prístup budú isto nútené upozorniť čelných predstaviteľov Európskej únie, poslancov Európskeho parlamentu a partnerské organizácie, ktoré sa, rovnako ako oni, zaoberajú budovaním celosvetového socializmu. Je možné, že celou záležitosťou sa bude nakoniec zaoberať samotná OSN, ktorá vyzve všetky spiatočnícke spoločenstvá, aby sa plne a bez predsudkov otvorili psiemu umeniu. Myslím, že na pôde tak dôležitej nie je nereálne očakávať ani vznik novej komisie, ktorej úlohou bude predložiť plénu návrh Všeobecnej deklarácie psích práv. V nej by sa už právo na kultúrne vyžitie deklarovalo ako základné právo každého psa. Mohlo by dôjsť síce k počiatočnému sporu, lebo predstaviteľom niektorých krajín by sa takáto formulácia mohla zdať diskriminačná voči slonom alebo stonožkám.
Nakoniec však isto dôjde k väčšinovému konsenzu na tom, že každý tvor, ktorého príroda obdarila končatinami, má neodňateľné právo maľovať obrazy. Zástancovia liberálnejšieho prístupu to aj tak označia za zradu základných princípov rovnosti, upozorňujúc na neakceptovateľnú diskrimináciu hadov a inej hávede. Účastníci medziplanetárneho Fóra intelektuálov vyjadria presvedčenie, že s postupnou emancipáciou ostatných zvierat dospejeme k spoločnosti natoľko tolerantnej, že v nej bude môcť bez obáv maľovať ktorékoľvek zvieratko, bez ohľadu na počet končatín. Zároveň vyzvú vlády na celom svete, aby sa zasadzovali za prijatie druhej generácie zvieracích práv. Ďalší vývoj si už ľahko domyslíte.
Branislav Jáger
Podobné články:
- Úvaha o výhrade vo svedomí., Peter Frišo, Domáca politikaKultúrna vojna
- Demontáž právneho štátu, Manfred Spieker, Kultúrna vojna
- “Flying Home”, Branislav Jáger, PolemikaÚvodníky
- Spravodlivá vojna á la Izrael, Branislav Jáger, Zahraničná politikaÚvodníky
Tlačiť článok
(Zatiaľ nehodnotený článok)
Loading ...