Christopher H. Dawson je považovaný za “najväčšieho anglicky hovoriaceho katolíckeho historika 20. storočia.” Napriek tomu väčšinu z jeho kníh, vypredaných už pred desiatkami rokov, nečaká žiadna dotlač. A dnešní maturanti o ňom a jeho diele nevedia zhola nič. Tento nadaný a plodný autor napísal viac než 20 kníh a mnoho článkov o povahe kresťanskej kultúry. Téma ho tak oslovila, že pocítil povolanie preskúmať kultúrnu úlohu náboženstva. Zaoberal sa vzťahom medzi kresťanstvom a svetovými kultúrami a tiež špecifickou históriou a inštitúciami kresťanského náboženstva. Po dôkladnom bádaní hlásal potrebu obnovenia duchovnej tradície. Tá je podľa neho koreňom západoeurópskej histórie.

Život, ktorý venoval štúdiu svetových kultúr ho viedol k vyhláseniu: ?Je to náboženský impulz, ktorý tvorí tmeliacu silu jednotiacu spoločnosť a kultúru… Spoločnosť, ktorá stratila svoje náboženstvo, skôr alebo neskôr stratila aj svoju kultúru? Píšuc proti pozitivistickým a nihilistickým náhľadom vlastným jeho dobe, Dawson zápasí s všeobecne prijímanými názormi na kultúru a dejiny a odhaľuje západné náboženstvo pokroku. Dawson brilantne aplikuje kresťanské zásady k dejinným udalostiam. Vidí vnútorný svet duchovnej zmeny ?ako dynamický element histórie a skutočnú silu transformujúcu svet.? Jeho obrovská erudícia, spojená s jedinečnou víziou a talentom prezentovať ucelenú víziu z rozličných aspektov ho vyniesla na piedestál medzi najväčších historikov našej doby. ?Je omnoho realistickejší a presvedčivejší než Spengler či Toynbee?, píše Harry Elmer Barnes v American Historical Review.

Narodil sa v roku 1889 do anglo-katolíckej rodiny v Hay Castle. Stal sa naozajstným anglickým učencom v pravom slova zmysle. To znamená: človek tiež so zmyslom pre chvíľky pohody. Študoval vo Winchestri a Oxforde, krátko aj vo Švédsku. V roku 1914 konvertoval na katolicizmus. Podobne ako kardinála Johna Henry Newmana, ku katolicizmu ho priviedlo štúdium histórie. Po sobáši s Valery Millsovou v roku 1916 sa usadil na vidieku a venoval sa štúdiu dejín a písaní o nich. Sporadicky prednášal na najprestížnejších inštitúciách vo svojej krajine a tiež v USA. Spomeňme univerzity v Liverpoole, Edinburghu, Exeteri a Britskú Akadémiu v Londýne. Na Harvarde mu ponúkli vedenie Katedry rímskokatolíckych štúdií. Na sklonku života sa vrátil s podlomeným zdravím domov, do Anglicka, kde v máji 1970 ako 81-ročný skonal.

Dawsona ? napriek jeho bystrému a prenikavému vhľadu ? dnešné akademické a intelektuálne prostredie ignoruje. Jedným z dôvodov je možno aj jeho obrovská erudovanosť, ktorá odstrašuje od štúdia jeho diela. Ďalším dôvodom bude iste jeho dôraz na stredovek, v ktorom možno nájsť kľúč k jednote západnej civilizácie. ?Podstatnou úlohou,? tvrdil Dawson, ?je dostať západnú civilizáciu späť na správnu cestu.? Tá spočíva v kultivácii duchovných základov spoločnosti. Cestou k tomu je štúdium kultúry ako celku, pretože Európu človek nemôže pochopiť v jej celosti, ak študuje iba jednotlivé čiastky. Je to pohľad späť do histórie, ktorý nám pomôže vo vybraní si správnej cesty. Inak sa staneme otrokmi minulých omylov. Zo stredoveku sa môžeme naučiť, že ?bol vynikajúcim dejinným príkladom aplikácie [katolíckej] viery na život; stelesnením náboženstva v spoločenských inštitúciách a večných formách, preto je štúdium jeho úspechov a pádov hodné štúdia.? Vskutku, v stredoveku ?bola Cirkev pre katolíka Božím kráľovstvom na zemi ? in via ? nadprirodzenou spoločnosťou, skrze ktorú a v ktorej ako jedinej si môže ľudstvo uvedomiť svoj naozajstný cieľ. Bola to viditeľná spoločnosť so svojimi vlastnými zákonmi a ústavou, garantovanou Božskou a neomylnou autoritou.?

Stredovek študoval, aby pochopil povahu kresťanskej kultúry. Hovoril: ?Nemôžeme prenechať [štúdium kresťanskej kultúry] iba medievalistom, pretože oni sú do značnej miery zviazaní omylom, vyplývajúcim z limitov ich špecializácie. Kresťanská kultúra sa nerovná stredovekej kultúre. Existovala už pred stredovekom a pokračovala aj po skončení stredoveku. Nemôžeme porozumieť stredoveku, kým neprebádame jeho základy vo veku Otcov.? Nástojac na potrebe pochopiť organický vzťah náboženstva a kultúry, Dawson zdôrazňuje, že len cez toto uvedomenie môže civilizácia na Západe prežiť. Nebol zástancom laissez-faire kapitalizmu: ?Naozaj bohatou spoločnosťou nie je tá, čo zhŕňa ekonomické bohatstvo ako cieľ sám o sebe, lež tá, čo využíva svoje bohatstvo na vybudovanie bohatej a mnohostrannej kultúry [čím sa nemyslí multi-kulti, ale priesak katolíckej kultúrnosti všetkými sférami ľudského hýbania sa ? pozn. J.B.].? Dawson napísal mnoho kníh, aby vysvetlil ako a prečo sme stratili víziu spoločných hodnôt a jednoty v našej civilizácii. Zamestnávala ho myšlienka, ?ako zachovať duchovné dedičstvo Európy a obnoviť spoločný cieľ západnej civilizácie.?

Európsky problém nemožno riešiť iba ?drastickým procesom v ekonomickej a politickej reorganizácie, ktorá vytvorí federatívnu jednotu ? Spojené štáty európske… Európa dlží za svoj jedinečný charakter faktu, že bola vždy spoločnosťou národov, každého vedomého si vlastnej spoločenskej osobnosti a vlastných politických inštitúcií a zákonov. No všetkých zjednotených spoločnou duchovnou tradíciou, spoločnou intelektuálnou kultúrou a spoločnými morálnymi hodnotami…? Iba obnovením týchto spoločných tradícií a hodnôt a posilnení sa v nich ?môže nájsť Európa svoju záchranu.?

Dawson nebol pesimista. Ako hlboko veriaci kresťan zdôrazňoval potrebu nestrácať nádej. Dejiny nie sú o neosobných silách, ale skladajú sa z tisícov a tisícov rozhodnutí, vykonaných ľuďmi so slobodnou vôľou. Varoval však, že ?najväčšou prekážkou je zlyhanie kresťanov samých v chápaní hĺbky tradície a nevyčerpateľných možností, ktoré ponúka pre nový život.?

?Kde chýba viera…, človek je odtrhnutý od reality. Žije v tme a všetky jeho intelektuálne a politické systémy sa stávajú porušenými a nereálnymi.? Christopher Dawson vrhá svetlo na tento obskúrny aspekt dnešnej západnej vedy. Je osožné zapamätať si jeho výrok, že ?osud civilizácie spočíva na rozhodnutí, že civilizácia nestačí.? Kresťanstvo neostáva iba pri spoločenskej reforme, ale je svetlom v temnotách. Civilizácia je cesta, po ktorej človek kráča, nie domom, v ktorom má žiť. Jeho vlasť leží inde.

Araceli Duque, krátené

Zdroj: Catholic Educator’s Resource Center (Júl 2004).

Preložil Jaroslav Bublinec

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...