… Tisícom matkám sa dáva najavo, že starostlivosť o deti je niečo druhoradé, s čím sa síce počíta, ale čo nestojí za dlhodobé celodenné úsilie. Mnoho žien si tento názor uloží do podvedomia a koná podľa neho. …

“Keď mamička vojde do detskej izby, začína práve ohňostroj v Maihaugenu. … Anders i Hans musia vstať a ísť sa pozrieť z okna. Ale onedlho končí i toto divadlo. Deťom skončil najdlhší a najšťastnejší deň z celého roku. A veľký, dlhý Anders sa odrazu hodí mamičke okolo krku a pobozká ju ? a už je tu i Hans a tiež sa chce potískať. – “Mami – ďakujem – to bol krásny deň. A tak príjemne sme sa bavili, čo povieš…”

/Sigrid Undsetová, Nobelova cena za literatúru 1928/

?Benno – fňuká, ale pritom veselo poskakuje: “Tri kusy deciek úplne vychľastala, jasné? Potom s mojou kutilskou pílou celú tú hromadu mäsa takto rozporciovala, jasné, … Takže bol problém, kam s tím mäsom, jasné! Strašne smrdí.”

/Elfriede Jelinková, Nobelova cena za literatúru 2004/

Obraz ženy a dieťaťa sa v kultúre dvadsiateho storočia zmenil. Je to jedna z vecí, ktoré ovplyvnili stav našej civilizácie a výsledky žneme okrem iného v podobe populačnej implózie. Je možné ju ovplyvniť bez toho, aby sme zmenili práve obraz ženy a dieťaťa? A čo to vôbec pre ženu znamená – mať dieťa? Je to povinnosť? Alebo radosť? Dokážeme si pod týmito slovami ešte niečo predstaviť?

Pojem “materská povinnosť” u nás vymizol skôr ako v západnej Európe: v Nemecku sa používal ešte v sedemdesiatych rokoch, u nás som ho naposledy videla v lekárskom časopise z päťdesiatych rokov. Predstavoval analógiu brannej povinnosti pre muža a spolu s ňou vyjadroval skutočnosť, že život v spoločenstve prináša ľuďom okrem nepopierateľných výhod aj nejaké úlohy.

V našom prostredí sa odjakživa považovalo za samozrejmé, že “materskú povinnosť” možno splniť i inak než biologickým materstvom – tisíce rehoľných i civilných celibátnych žien pôsobilo ako zdravotné sestry, učiteľky, opatrovateľky, pestúnky… Ale v zásade platilo, že materstvo je nevyhnutnou súčasťou života ženy, ktorý mu dáva zmysel, a ktorý súčasne nesie štruktúru odovzdávania hodnôt v spoločnosti: “Ruka, ktorá hýbe kolískou…”

Až totalitné režimy dvadsiateho storočia túto samozrejmosť spochybnili: nacisti sa síce snažili rôznymi spôsobmi povzbudiť biologické plodenie, ale s nástupom vojny hnali ženy do vojnovej výroby; komunisti v očakávaní tretej svetovej vojny zorganizovali podobný Totaleinsatz a vtisli našej spoločnosti predstavu, že “práca” je niečo, čo i žena – matka vykonáva mimo svoj domov: starostlivosť o deti sa do nej nezaratáva. K týmto stereotypom sa česká spoločnosť od polovice deväťdesiatych rokov opäť vracia; nejde však o české špecifikum, ale o všeobecný európsky trend. Nehovorí sa o kolektívnych záujmoch, skôr o individuálnej sebarealizácii, ale výsledok je rovnaký. Tisícom matkám sa dáva najavo, že starostlivosť o deti je niečo druhoradé, s čím sa síce počíta, ale čo nestojí za dlhodobé celodenné úsilie. Mnoho žien si tento názor uloží do podvedomia a koná podľa neho.

Žena, ktorá odmieta materstvo, pritom ale sama zostáva dieťaťom: hovorí sa tomu “syndróm Petra Pana”. Ak nakoniec nejaké dieťa má, stavia sa k nemu nie ako matka, ale ako žiarlivá staršia sestra. – Naopak matka, ktorá svoje materstvo prijme pozitívne, sama cez neho dozrieva a rozvíja svoju osobnosť práve tým, že sa ju učí prekračovať.

Akú “radosť” znamenajú deti pre matku? Sigrid Undsetová o tom písala v dobe, kedy z jej troch detí chorá dcérka zomrela, najstarší syn Anders padol a Hans bojoval v Spojeneckých jednotkách proti Nemecku. Znamená “materská radosť” vlastne len spomienky? – Do istej miery áno: radosť je práve to, čo si zapamätáme. Ale nielen to. Matka, ktorá sa venuje deťom, mení svet okolo seba, vytvára prostredie, z ktorého rastie budúcnosť širšieho spoločenstva. A tak zmysel jej úsilia pretrváva: domov, ktorý vytvorila, žije dlhšie než ona, aj než jej deti. Je to tvorivé dielo, ktoré do seba vstrebalo mnoho ťažkej a nepríjemnej práce (rovnako ako maľba stropných fresiek alebo objavovanie pólov alebo základný výskum) a je možné ho posudzovať práve iba tým, čo bolo vytvorené.

Michaela Freiová

Podobné články:

• Liberální muslimové lynčovali radikální duchovní, Pavel Sibrina, Polemika

Ohodnoť článok: (Zatiaľ nehodnotený článok)

 Loading ...